Rivali *DOKONČENÉ*

#14 Z právnika lekár

Rose bola celá v strese. Silou vôle sa jej podarilo dostať Georga dovnútra. Bol celý skrehnutý. Už kašľala na jeho špinavé nohavice a dala ho do svojej postele pod deku a na to perinu. Nevedela čo robiť, ešte sa jej to nikdy nestalo. Urobila horúci čaj, aj keď nevedela na čo to bude, keďže bol v bezvedomí. Nevedela či je to natoľko vážne, aby volala sanitku. Až teraz si uvedomila, že nevie vôbec nič.

Vsadila na svoju detskú predstavivosť. Zasvietila lampu nasmerovaného naňho, aby sa rýchlejšie oteplil. Pod jeho deku dala horúci čaj, aby sa tam nahromadil horúci čaj. Začala mu mdliť ruky, tak ako to robia Indiáni, keď robia oheň z paličiek. Po pár minútach to vzdala, pretože musela stále kontrolovať pohár s čajom, či sa neprevrátil a neoparil ho. Stále nechápala, prečo tam bol.

Jeho dych sa upokojil. Už nebol prerývaný, ale ukľudňujúco pravidelný. Do líc sa mu vrátila farba. Rose začala pozerať diel One Piece, pri ktorom skončila. Práve keď bola pohrúžená do deja, vyrušilo ju mrvenie vedľa nej. Pomaly sa otočila k páru hnedých očí. Svetlo ich robilo svetlejšie ako zvyčajne.

George bol zmätený. Posledná vec, ktorú si pamätal bolo, ako si čítal jeho knihu pre šťastie.

Dvere sa nakoniec nedali otvoriť a pamätal si ako Rose zaspávala keď odchádzal. Nechcel ju budiť, tak sa rozhodol to prečkať. Nie je taká sviňa, že ju zobudí len kvôli nemu.

A teraz je tu, pozerá sa do Rosiných očí a snaží sa zistiť čo sa mu stalo. Bolo mu príjemne teplo. Možno to bol len sen. Pozrel sa na svoju ľavú ruku. Čerstvá jazva po noži naznačovala, že to sen nie je.

Ako prvá prehovorila Rose. „Bolí ťa niečo?" takýto ustaraný výraz u nej ešte George nevidel. Áno, ľavá ruka, odpovedal si sám pre seba. „Nie, som v pohode." usmial sa.

Rose si vydýchla. Keby sa mu niečo stalo, mohli by za to jej "skvelé" lekárske zručosti. „Ako som sa tu dostal?" po jeho otázke mu Rose venovala pohľad rozprávajúceho sa s idiotom. „Odtiahla som ťa sem." odvrkla Rose. Potom ju niečo napadlo. „A vlastne prečo si tam bol? To nevieš zvoniť?" uchechtla sa.

„Len som ťa nechcel zobudiť." pokrčil George plecami. Rose spadla sánka. Do tváre jej stúpala červeň zo zlosti.

„Ty. Si. Skoro. Umrel. Na. Prechladenie. Len. Kvôli. Tomu?" opýtala sa. Z očí jej sršala zlosť. George dal obranne ruky hore. „Prepáč." zamrmlal. Rose po ňom hodila vankúš. Ten chlapec je idiot. Možno mu v tej zime zamrzli mozgové bunky.

„Ale nenudil som sa." dodal George aby ho hneď nezmlátila. „Čítal som si-" bez premýšľania rýchle vybehol z postele. Zakrútila sa mu z toho hlava, lebo celý čas ležal.

„Čo to zase robíš?" Rose už naňho dochádzali nervy. To sa oňho má starať ako o malé decko? Neodpovedal, len sa pokúšal nahmatať kľučku od dverí. Násilím ho otočila. V jeho očiach sa leskol strach. „Kniha." povedal ako v tranze. „Nemal som pri sebe knihu?" Rose tá otázka prekvapila. „Pokiaľ viem tak nie." odpovedala zamyslene.

George rýchlo vypálil z izby. V jeho hlave bola len tá kniha. Bol si istý, že ak ju stratí, stane sa nejaké nešťastie. Tú knihu už mal odmala. Znamenala preňho viac ako nový mobil alebo výkonný počítač.

„Doriti." zanadával si, keď bol na prázdnej verande. Kniha nebola nikde naokolo. Možno mu vypadla keď utekal s batohom z domu. Zdalo sa mu, že bola taška trochu pootvorená. Zamyslel sa, prečo vôbec utekal.

***
„Znova utekáš?" začul za sebou výsmešný tón. Na tvári mu zamrzol úsmev. Ani sa nemusel otočiť, na to aby vedel, že je to Zack.

Pokračoval v balení vecí, neotočil sa. Nechcel sa mu pozrieť do očí, aj keby ich kvôli tej tme aj tak nevidel. Počul ako Zack odtiahol žalúzie. Svit mesiaca aspoň trochu osvetlil miestnosť.

„Ako sa máš?" opýtal sa. George vedel, že ma na tvári zlovolný úsmev. Zack ani nečakal na jeho odpoveď. „Než som prišiel domov som ťa videl. Šiel si zo školy s nejakým.. dievčaťom? Po tom všetkom nemáš právo mať dievča." odfrkol a pokračoval v monológu. „Vieš kde som dnes bol? Šiel som za Laurou. Má sa dobre." zasmial sa a nadobudol tón šialenca.

Pristúpil k Georgovi a zovrel mu trasúce sa rameno. Toto nechcel počúvať. George striasol z neho ruku. Pri jej mene sa začal triasť, no teraz sa narovnal. Otočil sa tvárou k človeku, ktorý ho nenávidel. „Je mi to ľúto." povedal. Zack sa uchechtol. „Ľúto?" zasmial sa.

V rukách sa mu zalesklo čosi kovové. George tušil čo to je a čo bude nasledovať. Rýchlo dal pred sebou ruky do X. Len tak-tak si obránil tvár. Na podlahu začali padať kvapky krvi. Na ľavej ruke mal hlboký rez od noža.

„Bolí ťa to? To dúfam." povedal Zack a utrel si krvavý nôž do trička. Chcel mu ešte niečo povedať, no Georga už nebolo. Utekal k Rosinmu domu.

S tým človekom by už nevydržal ani minútu. Živý.