Rivali *DOKONČENÉ*

#15 Neznámy

Naprázdno prehltol. Tá kniha bude určite blízko ich domu. Začal chodiť po ceste akou sem prišiel. Rose si medzitým dávala kabát a zamykala dom. Rozutekala sa k nemu. „Čo mám hľadať?" zadychčane sa spýtala, držiac v rukách dve baterky čo našla na chodbe. George jej stručne popísal knížku.

Rozdelili sa. Rose nevedela prečo je tá kniha taká dôležitá, ale čím skôr ju nájdu, tým skôr bude môcť ísť spať.

Už asi po piatich minútach ju našla. Vyzerala presne tak, ako ju popísal. Malá, pastelovo modrá. Vyzerala ako pre škôlkara. Nepovedal jej názov, no vzadu bolo napísané: majetok gorga!! Usmiala sa nad menom Gorge. Tú knihu má zrejme už od detstva. Rose sa ňou prestala zaoberať, radšej premýšľala ako nájsť Georga. Ten idiot si nevzal so sebou mobil.

Rozhodla sa ísť jeho smerom. Bola tu väčšia tma. Rose dovtedy chodila pri lampách, pretože bola "dáma", a on hľadal v tmavších častiach. Zdalo sa, že je jediná v ulici. Zrejme nikto nebol natoľko šialený, aby trávil čas v tejto zime.

„George?" zavolala do tmy. Nikto sa neozval. Vzdychla si a pokračovala v ceste. Aby ho čo najskôr dohonila, pridala do kroku. Na konci ulice uvidela postavu. „George!" zavolala a rozutekala sa k nej.

Keď prišla bližšie, bolo vidno že to nie je George. Neznámy bol vysoký, ale hrbil sa. V ústach mal cigaretu. Dokonca mal čierne vlasy. Za okuliarami hniezdili čierne oči. Nechápala, ako si mohla myslieť že to je George. No niečo mali spoločné. Hoci nevedela čo.

„Prepáčte. Zmýlila som sa." zdalo sa, že až teraz ju neznámy zaregistroval. „Čo tu robíš?" v jeho čiernych očiach bol ostražitý pohľad. Rose nevedela, ako odpovedať. „Ja len.. ehm, hľadám kamaráta." zakoktala sa. Z toho chlapíka šiel strach. Po tých slovách sa na ňu prudko pozrel. Jeho pohľad neveštil nič dobré.

„Vážne? Aj ja niekoho hľadám. Môžme hľadať spolu." vyzeral hrozivo. „Ja.. teda.. ehm, asi nehľadáme tú istú osobu." snažila sa vykľučkovať. S tým chlápkom nechcela stráviť už ani sekundu. „Viete, už asi viem kde je. Ale ďakujem za pomoc." otočila sa k odchodu.

„A pozdravuj Georga!" zavolal za ňou. Po tých slovách zamrzla.

Kto to je? Jeho kamoš? Alebo.. niekto z rodiny? Ale ako dopekla vedel, že ho hľadá? Za sebou začula kroky. Vedela, že je to ten cudzinec. Pridala do kroku. Tempo krokov za ňou sa zrýchlilo. Teraz už bežala. Zabáčala do rôznych uličiek. Keď si už myslela, že ho striasla, oprela sa o stenu a vydýchavala sa. To bolo creepy, pomyslela si. Rozhliadla sa okolo seba. Stratila sa. Naštvane kopla do steny.

„Čo to robíš?" začula vedľa seba dobre známy hlas. George jej svietil baterkou do ksichtu, pozerajúc sa na ňu ako na idiota. „Ako si ma našiel?" čudovala sa Rose. Najradšej by ho objala, no to bolo na ňu príliš "sladké".

„Nehľadal som ťa." pokrčil plecami. „Myslel som si, že si už šla domov. Môžeš ísť. Ja tu budem ešte hľadať tú knih-" až teraz si všimol predmet v jej pravej ruke. Tvár sa mu celá rozžiarila. A teraz to nebolo tým, že mu svietila baterkou do tváre. „Ty si ju našla? Ďakujem." usmial sa. Rose uvažovala, či mu nemá povedať o tom cudzincovi. No nezdala sa jej na to vhodná chvíľa. Navyše, čo by mu povedala? Hej George, ty sa kamošíš s feťákmi? alebo Stretla som tvojho stalkera. Dobre sme si pokecali. Potom sme sa začali naháňať. Radšej si to nechá pre seba.

Nakoniec došli bezpečne domov. Aj keď, Rose sa nemohla ubrániť pocitu, že je sledovaná párom čiernych očí.

***

Keď prišli domov, bolo pol šiestej. Rose sa ešte neučila, tak sa to rozhodla dohnať teraz. Aj tak by jej hodinový spánok asi neprospel. Keď sa už má vyspať, tak poriadne! Už vypila dva poháre kávy a to prešlo zatiaľ len 15 minút. George sa zatiaľ sprchoval. V taške čo priniesol, bolo okrem peňazí aj oblečenie.

Šla do izby, už sa nemohla učiť dejepis. Na stolíku bola knížka, pre ktorú sa takmer hodinu túlali v tme. Až teraz si všimla jej názov. Superhrdinovia a ich ťažkosti. Rose na ňu prekvapene civela.

Tú knihu dobre poznala.

Tá kniha bola začiatkom rivality Georga a Rose. Stále si pamätala na ten deň. George k nej len prišiel, a povedal že tá kniha je blbá. To bolo dosť detinské už aj na päťročného. Bolo to dosť nostalgické. Rose sa dostala do sentimentálneho tranzu. Spomínala na roky šikanovania a naťahovania sa.

Uvažovala, čo tá kniha robí uňho. To je idiot, pomyslela si. Vsadím sa, že sa mu páčila.

„Čo to robíš?" pristihol ju. Stál vo dverách polonahý. Rose uvažovala, prečo si nohavice zobral, ale tričko nie. Možno sa chce hrať na nejakého sexoša z časopisu. „Ja len... čo to máš na sebe?" začudovane sa spýtala. On akoby si až teraz uvedomil, že je bez trička. Rýchlo priskočil k posteli kde mal položené oblečenie, no Reose mu vytrhla mikinu z ruky. Pozrela sa mu uprene do očí. „Odkiaľ to máš?" kývla na jeho telo.

Bolo celé pokryté jazvami.