Rivali *DOKONČENÉ*

#34 - 3. ročník na strednej

12. septembra, 2018
Už to nevydržím. Rúcam sa. Už si ani len nepamätám jeho oči.

***

30. november, 2018
Jeho rodičia začali šetriť na pohreb. Čo sa zbláznili?

***

7. február, 2019
Už som ho neprišla navštíviť viac ako mesiac. Rozhodla som sa, že zajtra pôjdem.

***

Nadýchla sa. V nose ju zašteklil nemocničný vzduch. Kvetiny zabudla doma. Zaklopala na dvere nemocničnej izby. Vždy to tak robila. Zúfalo dúfala, že odpovie: ďalej.

Vstúpila do izby. Nemohla uveriť vlastným očiam. Nič. Nemocničná posteľ bola ustlaná, po Georgovi nebolo ani stopy.

Panika.

Nevedela nájsť Christine, tak zašla za inou sestričkou. „George Davis? Ten už je preč. Odpojili ho už včera." odpovedala sestrička. Rose prikývla. Nevydala zo seba ani slovo, ale vo vnútri kričala. Vo vnútri rozbíjala nemocničné okná, schúlila sa do kĺbka a vykrikovala meno George.

V realite len odpadla.

***

Ocitla sa na nemocničnej posteli. Stála pred ňou sestrička a podávala jej pohár s vodou. Rose to nevedela poriadne opísať, ale čosi sa jej zdalo iné. Také žiarivé, také biele a také.. čisté.

Keď sa uistili, že s Rose nič nie je, pustili ju domov. Mama bola v Rakúsku a Zack v práci, także tu nebol nik, komu by sa vyplakala na rameni.

Ani som sa nestihla rozlúčiť. Len jedno zbohom. Keď sa nemala komu vyplakať, plakala sama. Vodopád sĺz jej stekal po lícach. Ani trochu to nezmiernilo tú bolesť. A čo si si myslela? pýtala sa sama seba. Že sa prebudí?

Niekto bežal oproti nej. Mala zahmlený zrak od sĺz, čiže ani nevedela rozoznať, či je to chlapec, alebo dievča. Možno zlodej. Aj by zakričala, že nemá peniaze, no nemala dostatok síl.

Zrazu si niečo na tom týpkovi všimla.

Ten beh poznám.

Zdalo sa jej, že už ho niekedy videla.

Blond vlasy.

Neznámy sa približoval.

Tie ruky.

Zaostrila pohľad.

Rozžiarené oči.

Už utekala aj ona, hoci bol úplne blízko.

No tie ruky boli bez jaziev.

Vrhla sa Georgovi do náruče.

„Mal si byť mŕtvy." plakala mu do ramena.

„Tak som zrejme už v nebi." zasmial sa.

„Neodpojili ťa?" nechápala Rose.

„Áno. Pretože som sa prebudil." v jeho hlase počula, že sa usmieva.

„Ja som ťa Rose počul." povedal. „Počul som všetko. To, že si spadla zo schodov. To, že si rozbila foťák. To, že ťa nejaký chlapec pozval na rande. To, ako si mi nadávala, pretože som ti nekúpil darček na narodeniny. No potom," v jeho hlase bolo cítiť bolesť.

„Potom som už nič nepočul."

Rose sa rozplakala ešte viac. „Prepáč. Prestala som za tebou chodiť." povedala previnilo. Toľko sa pokúšala zabudnúť, a teraz sa za to hanbí.

„No podľa mňa to je práve príčinou môjho prebudenia. Podľa mňa som si tak veľmi zvykol na tvoj hlas, až to moja myseľ bez teba nevydržala." široko sa usmial.

„Moja myseľ takisto." zasmiala sa Rose. „Milujem ťa," dodala. „Ešte viac než kung pao.

„Aj ja teba." venoval jej jeden dlhý bozk. „A keď už máme tú úprimnú chvíľku, kung pao nenávidím." povedal.

Rose sa zatvárila zhrozene.

„Veď sme to jedli na obed a na večeru každý deň!" namietla. „No veď. Nočná mora v realite." zasmial sa.

„Už viem čo budeme dneska večer robiť." zasmiala sa. „Niečo podobné tomuto?" zasmial sa a dal jej dlhý bozk. Odtrhla sa. „Nie. A keď už, tak až po svadbe." odmietla ho. „Bolia ma kolená. Naozaj si musím kľaknúť?" nadvihol obočie. Rose sa naň zamračila.

A tak si kľakol.

A Rose sa už nemračila.

Ani jeden z nich si neuvedomoval, že sa ich vysnená realita stala skutočnosťou.

Len v inom svete, samozrejme.