Posledný grécky vlk

I. Po smútku vždy prichádza nenávisť

Malá Ázia

Rok 129 pr. n. l.

Princ Mithridates

Bolo to letné horúce popoludnie keď sa šesť ročný princ hral s deťmi roľníkov neďaleko mesta Sinope. Matke ráno zase ubzikol a utiekol k lesu, z kade prešiel až k neďalekému poľu. S niekoľkými deťmi sa hral na skrývačku v lese. Hah, tu ma určite nenájdu! Pomyslel si, keď si našiel super skrýšu v konároch veľkého dubu. Dole blúdilo chlapča, s ktorým sa spoznal. To je Ashi. Haha no skús ma nájsť.
"Miiithriiidaaateees, Mithridates!" zvolal chlapec dole. "Kde si?"
Má ma predsa hľadať, prečo na mňa volá? Nerozumel malý princ. Chce ma ošáliť aby som sa mu ukázal!
"Mithridates, ukáž sa! Prišli vojaci. Hľadajú ťa v celom Sinope."
A do kelu! "Tu sooom. Už idem dole." odhalil sa. Pomaly zchádzal dolu a keď visel z najnižšieho konára, zoskočil až sa zem zatriasla.
"Poď za mnou Mithridates." povedalo chlapča. Keď šiel za ním, v hlave si predstavoval ako na neho mamka zas nakričí. Prečo ma mamka nenechá hrať sa s detičkami? Cestou prechádzali okolo povedomého miesta. Tu som predsa našiel Bashashku! Malý Mithridates si na svoj vek pamätal mnoho mien a mnoho ľudí poznal. Za chvílu preklusali celý les až sa dostali ku statku, kde bývali princovi kamaráti. Pri studni pred sídlom farmárov stáli všetci farmári a starali sa o kone. Neboli to však ich kone ale žrebci z kráľovských stajní. Niekoľkí zosadlí jazdci vypočúvali ženy roľníčky a ich veliteľ - kapitán Syrus na všetko dozeral. Malý princ pribehol spolu s chlapcom Ashim k studni, a ukázal sa, aj keď mu to bolo proti vôli kapitánovi jazdcov. Ten sa ihneď ako ho zazrel poklonil a pobehol k Mithridatovi "Prinf môj, tu fte. Fte f poriadku? Vfade fme Fás hľadali. Faša matka kráľofná dala fozkaz prefesať celú oblasť okolo Finope." Kapitánov východný prízvuk znel v gréčtine veľmi trhavo a smiešne a šušlanie ho robilo ešte smiešnejšie.
"Ja som sa len hral." odvetil princ.
"Poďte môj fane. Pôjdeme do faláca a dáme fedieť oftatným fkupinám, ktoré Fás hľadajú, že sa môžu frátiť." Princ sa rozlúčil s kamarátmi a ujami a tetami z farmy a šiel ku kapitánovi. Ten ho vysadil na koňa dopredu a sám si sadol za neho. Kapitán s princom vyrazili ako prví a za nimi nasledovali ostatní jazdci.

Kým prišli k mestským bránam, slnko pomaly zapadalo. Odraz jeho lúčov sa trblietal v šupinovom brnení jazdcov a v hrotoch ich kopijí. Keď prechádzali cez mesto, mnoho žien a detí sa vracalo z trhov späť do ich príbytkov, zatiaľ čo ich otcovia a manželia sa vydávali ku krčmám v prístave. V krčmách sa dozvedali rôzne drby a príbehy z dobrodružných ciest námorníkov a obchodníkov. Potom doprovod zamieril rovno do paláca. Na hradbách strážnici rozsvecovali fakle. Neprešli cez hlavnú bránu na nádvorie ale pred hradbami odbočili doprava ku kráľovským stajniam, kde zosadli z ich žrebcov. Koniari v stajniach ich okamžite zobrali za uzdy napojiť ich.

Kapitán Syrus doprevádzal princa ku kráľovnej. Prešli cez vchod pre hodnostárov, generálov a hostí. Táto časť paláca sa volala Predný palác a mali tu komnaty muži najbližší kráľovi. Postupne prešli do Kráľovského paláca. Ďalej bol už len Zadný palác, kde boli komnaty pre služobníctvo a kde boli kuchyne a sklady. Kráčali po schodoch, až kým neprišli ku kráľovským komnatám. Tam ich čakal eunuch Javed, starajúci sa o kráľov hárem. "Ďakujeme kapitán, ďalej princa odprevadím sám. Môžte ísť."
"Dobre. Dofidenia môj prinf." poklonil sa malému Mithridatovi, pozrel sa na eunucha a potom smerom na jeho rozkrok a zasmial sa. Mithridates nevedel prečo. Eunuch chvíľu nazlostene pozeral na odchod kapitána ale potom chytil princa za plece a uberal sa s ním do kráľovninej komnaty.

"Výsosť, našli sme malého princa. Bol na neďalekej farme. Hral sa s tamojšími deťmi. Nič sa mu nestalo." oznámil eunuch kráľovnej.
Mithridatová matka Laodika kolísala jeho mladšieho brata Chresta* v drevenej kolíske. Malý Chrestus potichu spinkal. "Odíď!" prikázala kráľovná potichu, aby nezobudila syna. "Statira, zober Chresta do druhej izby k Veronike**, ale nezobuď ich."
Slúžka bez slova zobrala malého princa do náruče a odišla do ďalšej izby. Až keď sa Statira stratila, matka sa pozrela na svojho syna, rýchlym krokom podišla k Mithridatovi a dala mu poriadnu facku. Mithridatové líce bolo červené ako paradajka. V jeho očiach sa začínali objavovať kvapôčky sĺz. Potom to celé začalo: "Už to nikdy nespravíš! Je ti to jasné?!" jej krikot prenikal cez steny. "Tvoj biedny otec ma tu nechal aby som sa o vás postarala a ty mi utečieš! Vieš, čo by so mnou spravil, keby sa ti niečo stalo?!" vlepila mu ďalšie zaucho. Mithridates sa snažil plakať potichu aby matku nenazlostil ešte väčšmi, no jeho maličkí braček a sestrička sa zobudili na vreskot kráľovnej. "Do riti! Vidíš, čo si spôsobil? Vieš, ako dlho som ich uspávala?! Ty pankhart!" vynadala svojmu vlastnému synovi a vystrúhala mu ďalšie zaucho. Malý princ zamrnčal od bolesti. "A teraz padaj spať! Do svojej komnaty! Ach, to jedine tá vaša sestra sa vydarila? Padaj, okamžite! A bez jedla!"
Jesť mi dali ujo a tetuška. Povedal si v hlave princ ale nahlas to pred matkou nepovedal.