Svet ľudí

4.0

Stará známa. Pani, ktorá tiež očividne rada pozoruje ľudí. Lenže až moc nápadne. Niečo sa šuchne a ona to hneď musí vidieť. Neznášam to. Otvorím tašku, pohľad na mňa. Pohnem s rukou-pohľad na mňa. Čo i len žmurknem, pozrie sa. Neviem prečo som si k nej sadla. A ešte aj jem žemľu. No úplne super...civí na mňa celých 10 minút a to mám ešte 25 pred sebou... Ani moje veľavravné pohľady nepomáhajú.
Vtom som skoro vyskočila zo sedadla. Zazvonil jej mobil. Taká hudba...skoro som infarkt dostala. A nechala to vyhrávať hodnú chvíľu.
Prídeš ma počkať na stanicu? Ozýva sa.
Respektíve bolo by dobre ak áno lebo ti chcem povedať niečo dôležité.
Čo? Čo? Čo? Hučí.
Chceš aby ma bolo počuť na celý vlak??
V duchu si myslím že vôbec ťa nie je počuť na celý vlak...vôbeeeec...
Do telefónu splieta niečo o jej zaujímavom Facebooku a chalanovi ktorý si vycapil na titulku nejaké dieťa. Slovami naznačuje že ju to veľmi zaujíma.
A to decko sa odkiaľ vzalo? Čo z neba padlo alebo čo? Hovorí, a stále splieta, že ju nepočuje.
Že by to decko mal s tou predtým? Alebo s hentou...vieš noo..tou z Dunajskej. Ale žiadne komentáre že gratulácie tam nie sú...
Mám miestami pocit, že tu niekto uniesol dieťa...