Nádej

Aaa....prekvapenie!

Sedela som za svojim písacim stolom a asi po milionti krat som pohladom zabludila k eiffelovke , ktora sa majestatne vypinala nad parižom ako jeho královna a tak isto som si uvedomila že tuto krasu si vychutnavam posledny rok predtym ako sa budeme musiet vratit na Slovensko.
Bol koniec Septembra, stromy sa pomaly vlnili v sviežom jesennom vánku a listy sa začali pomaly farbit do žltej.Človek uz tažko našiel ružu alebo rozkvitnutu čerešnu ktoru som tak zbožnovala hlavne ked sa mi rozplyvala na jazyku ta jej silna sladká chuť.Leto avšak nebolo
prave idealne poštipla ma dvakrat osa a takmer som sa zabila na kupalisku ale bola som na Slovensku, s rodinou s kamoskami...
Z môjho nekonečneho snivania ma zabudilo zadrnčanie mobilu so snahou ma informovat ze mi dosla sprava na viber. Odtrhla som pohlad od eiffelovky nevinne sa kukla na matiku a nežne som zdvihla môj mobil na ktorom svietila sprava. Zistila som ze sa odohrava celkom zaujimava konverzacia ( zistenie že spolužiačka ma frajera) a tak som sa hodila na posteľ ktora pod mnou neslušne zavrzgala a začala čumieť do mobilu. Vedela som že ak na nom budem priliš dlho tak ma začne bolieť hlava.
" háló" odvratila som hlavu od mobila a začala premeriavat nevítaného navštevnika v podobe mladšej sestry. Hovorim vam že keby pohľad dokazal vraždiť tak by tam už nestala.
"Ideme jesť" rýchlo to povedala a okamžite odišla. So sestrou sa moc nemusim sme obidve priliš rozdielne. Ja som ta zodpovedna a ona je ta nezodpovedna. S takymto uspokojenym som sa pobrala dole do našej kuchyne kde už na mna čakali bologneske špagety. Sadla som si za naš stôl kde už sedeli rodičia, Andrea(dotierava sestra),Peter(všetci su od mna mladši) a Martin. Z vekom sme asi takto: ja mam 15, Andrea ma 13, Peter 12 a martin 11.
Viete veľa krat mi to že som najstaršia vadí, ale už napriklad možem robiť brigadu (nie že by to bol môj sen ale je to lahky spôsob si zarobiť peniaze).
Z hlbkoveho rozmyšlania ma vytrhol mamin komentar. "Pozajtra nejdete do školy"
na ktory sme hneď všetci začali tešit.
"Lebo naš pan prezident prišiel na navštevu a vaš Tatino ho bude sprevadzať" mamina sa lišiacky usmiala na tatina. A mne sa zdalo že som jedina čo sa teši. Andrea pomaly navyjala špagety na vidličku a chalani prevracali oči až som sa bála že im vypadnu.
"A preto s nim pojdeme aj mi" dokončila mamina a ja som si myslela že vyskočim od radosti kože. Mamina mi podala program zatiaľ čo si premeriavala 3 chuliganov ktorym sa vôbec nechcelo navliecť do slušnych šiat.
"No a samozrejme že budu niake darčeky" povedal tato ako keby to bolo jedno.
"Ake?" spytal sa Peter ako špion z filmu.
"Ále tak niečo maličke, no viete čo má mladež rada.. hry počitačove.."
"Idem!" vykrikli všetci traja naraz.
A ja jedina som si všimla ten šibalsky úsmev v jeho očiach. Rýchlo som zhltla špagety a utekala do izby aby som si mohla preštudovať program. Takže zajtra pôjdeme na eiffelovku, potom sa ide do Louvru, obed, blbblablabla...
Počkať čo si oblečem???

Ahoojte!
Toto je moja prva kapitola
a dufam že sa vám pačila.
Napište v čom by som sa
mala zlepšiť alebo ako
pokračovať v pribehu.
Tak zatiaľ ahoojte!!

Vaša

Elli_Beth