Nádej

druhe ja

Vychádzala z neho úplne iná energia, jeho svietila jasnejšie mal omnoho viac farieb ako ten drzý fotograf ktorý na mňa pokrikoval ako mám stáť pred tou fotografickou stenou.

"Ahoj" pozdravil ma rodenou francuzštinou.
"Jej ahoj, že si sa ma všimol"

"Všetci si ťa všimli, veď sa krajšia ako prvá dáma"

"To je tvoja mama?" začudovala som sa a pozrela sám tým smerom kde práve stála odpovedala na otázky fotografov. Musím povedať že dnešní autfit sa jej nepodaril.
"Hej" vzdychol ako keby to bola osobnosť ktorú už v živote nechce vidieť.

"Takže ti si ich syn ten... na J však? Počkaj... Juraj!" vykríkla som a luskla prstami až sa všetci pozreli našim smerom.
"Si pekná ale nemusíš na seba až tak, strhávať pozornosť" zasmial sa a pustil ma prvú pred seba do vyťahu.
Na eiffelovke sme dostali malé občerstvenie, my dvaja sme sa s rozhovorom dostali až ku škole keď som si sťažovala koľko máme učiva.

Celí čas som z neho nevedela spustiť oči možno preto že bol až neuveriteľné pritazlivy, alebo kvôli tej energie alebo lebo že mi s nim bnepočúvala .
Ktorákoľvek možnosť to bola keď sme sa museli rozlúčiť na pol hodinu tak mi chýbal.

Možno doňho som.

Ale nerobme urýchlene závery.
Keď sme boli v louvri pri mona lise sme zostali trocha dlhsie.

"Celkovo moc nechápem prečo je ta mona lisa taká výnimočná. Videla som kopu obrazov podobných jej a nedostala sa im taká úcta" nahlas som rozmýšľala nad najchranejnešim obrazom v louvri.

Zrazu sa niečo mohlo ochrankár spadol.
Ďalší.
Uz tam s nami nikdo nebol.
Blížili sa k nám niaki ľudia len s krvavými očami a čiernou pusou.

"Vertilovia" precedil cez zuby juraj.
" čože??" začínala som mať historický záchvat.
"Ty ich nepoznas? A nezdá sa ti že si niečím iná?že nie si ako všetci?" hovoril mi a popritom robil ochrannú stenu pred tými, no ja ich budem volať imbecili.

"No hej" povedala som s panikou v hlase.

"Nic ti o tomto nehovorili?" spytal sa juraj a pritom otočil útok vertila/imbecila.

"Nie!"

"Asi aby si nazbierala energiu"

"A čo mám robiť?"

"Skús sa sústrediť na niaki živel alebo na bolesť alebo elektrinu..."
Ďalej som ho nepočúvala sústredila som sa na vodu. Ako hučí v horských potokoch ale aj ako ju ľudia ničia. Nahromadila sa vo mňa tá zlosť a zrazu mi z prstov zacala striekať voda.

"No pomocná ruka by sa mi zišla" povedal aj v tejto situácii pobaveni juraj.
Pracovali sme ako tim.
A neviem ani kedy mi z prstob začali behať aj ostatné zivli. Po polhodine som bola už totálne vyčerpaná ale tých imbecilov bolo ešte viac.

"A čo teraz?"

"No na túto situáciu sa dá použiť jediné kúzlo štyroch elementov ktoré je neuveriteľné narocne"

"Tak ho idem spraviť"

"Nie Ela nie mozes zomrieť prosím ťa nie"

"Musim" povedala som a začala sa sústreďovať na všetky živli, na krásnu zem pokojnú vodu, príjemni oheň a chladivý vánok. A predsa keď chcú tak dokážu ničit.

A zrazu sa to všetko vydralo zo mňa a ja som spadla na zem. Vnímala som už len to že prišli niaki ľudia a že má niekdo zobral do náručia a potom som omdlela.

Po prvýkrát v živote.
Neutahujem si.

Ahoojte!
No takže ďalšia časť okolo 500 slov no ale nová kapitola vyjde tak najskôr o 3 dni ale tak či tak to je jedno 1 človek si to prečítal.
No čo už.
Tak zatial ahoojte!!

Vaša,

Elli_Beth