Prípad pre Mňa & Malú Wendy

❤2-Malý huňatý psík

15:34
Vošla som... Veľmi to tam smrdelo. Dúfala som, že nedostanem zápal nosa (ak vôbec existuje). Chodila som mini uličkami, až som sa potkla.

Počula som len: "Hej, dávaj si pozor, korytnačka!" "A ty zas uhni!" pošepkala som. Bol to v celku tlstý muž s červenou koženou bundou a s tetovaním piráta stojaceho blízko dákej lode. No aj tak kerka vyzerala dosť agresívne, rak som sa rýchlo uhla.
Nemám na to teraz chuť. Vstala som. No..super! Videli ma spolužiaci! To už sa nemohli stať nič lepšie! Rehotali sa na mne ako hyeny. Sú otravnejší, ako muchy. A to..už je čo povedať!
--------------------ღ๑×××๑ღ------------------

V jednej z klietok sedel malý biely huňatý psík. Mal čierne očká a priateľský výraz. Chudák. Vyzeral dosť opustene...
"Tati! Tati! Otco, my si prosíme tamtoho!!!" počula som dve pravdepodobne rozmaznané dievčatá. "No dobre, ale..my sme chceli veľkého psíka!" nesúhlasil ich otec.
"Nie... Ten veľký sa nám nezmestí do kočíka!" kričali, a ja som začala toho psa ľutovať. "...Nemám slov, Nada, povedz niečo!" pozrel sa na čierno-vlásku. "Kúp im, čo chcú," prevrátila očami. Ohhh ...škoda. Ten psík bol zlatý. Zrazu niekomu začal zvoniť mobil. Bol to mobil toho otca, ktorý mobil zdvihne.
"Čože?! Tá akcia na 10-karátovú zlatú búdu vypršala??? Tak tým pádom nič!!! Diamanty? Za 3 000 000€? Tak to zabudnite! A bez zľavy to je.. 456 000€?..Zasa až taký bohatý nie sme! Veď ste vraveli, že zľava skončí až o pol roka! Čiže 7 mesiacov!..vy ste nevzdelaná! Samozrejme že 7, nie 6! Ochhh...žiš Mária! Dobre, nemáme záujem. Čaute & prajem veľa neúspechu!" zložil. So svojou bohatou rodinkou odišiel. Žiadneho psa si tým pádom nezobrali. Ako môžem vidieť, má veľký záujem. Asi si ju adoptujem...ale Macha...ma zabije. Kašlem na ňu. Nechcem byť samotár tak, ako ona. Oh..vlastne ona nie je samotár, má jedlo!😄. Prepáč, milý denník. Na "recepcii" (alebo ako sa to volá) som povedala, že mám záujem o toho psíka. "Oh..je mi ľúto, ale musíte mať nad 18 rokov, ak si ho chcete adoptovať. Ale chcete vedieť jeho príbeh?" po pravde, ani ma to moc nezaujímalo, keďže ho nemôžem vlastniť. "No dobre," povedala som iba preto, že som sa chcela zbaviť jej šibnutého výrazu. Tiež nebola najchudšia a mala na sebe jemne rúžové šaty s delikátesným vzorom - s čerešňami. Mám na ne chuť! "Volá sa Sentia a našli sme ju na lúke. Pravdepodobne ju tam nechal majiteľ a už nikdy sa neukázal. Je to smutné." Hej. Niečo mi to hovorí...veď..to je podobné ako môj príbeh! To je znamenie! "Takže musím mať nad 18..?" spýtala som sa, aj keď som vedela odpoveď. "Hej," usmiala sa svojimi žltými zubmi. Poďakovala som a odišla som. Vedela som, čo spravím. A nevyzerali to vôbec čestne.

Chcela som ísť za mojou najlepšou kamarátkou Stacie. Má 19 rokov a je super. Myslím, že ďalej už viete. 😎.
"No dobre," o chvíľu súhlasila. "Ale ... to tam iba tak prídem, alebo čo?" zneistela. "Áno, presne tak," smiala som sa na jej nechápavosti.
Obe sme odpochodovali zasa k tej recepcii. No šepkali si tam
"Bola si teda v tom FP včera?" "Hej, bola," odvetila druhá. Čo asi tak znamená "FP"? "Ale držia nás tam úplne zbytočne," odpovedala tá s čerešňami. "Presne! Už ma to nebaví! Aj tak sa to nikdy neoplatí!"
"Ehm..."ozvala sa Stacie.
"Húps, prepáč," ospravedlňovala sa Čerešňa. "Chcela by som si adoptovať to biele malé šteňa..volá sa Slintá..či ako..?" "Sentia, madam," opravila ju tá druhá, bruneta s modrými legínami. Počas toho sa smiala, a nebola jediná. "Dobre, ako sa voláte? Vyplňte tieto údaje a potom si ju berte," povedala bruneta. "Adopcia stojí 54€, dúfam, že toľko máte," podotkla ešte. No...na toto som nepomyslela. Peniaze. No jasné! S anjelským pohľadom som sa pozrela na Stacie: "Prosím!" Stacie si asi myslela, že tu peniaze mám. "Mám iba 52€!" prehrabávala sa v peňaženke ako blázon. "Ok, vlastne 52,02...03!..05!!!Fúha, aká som boháčka! No to je, žiaľ, všetko," zosmutnela a ja tiež. "No dobre, tak 52, ale aj s tými piatimi centami!" prišlo Čerešne ľúto nás iba tak pustiť. Usmiala sa. Stacie jej podala peniaze so slovami: "Ale sa oňho staraj," pozrela sa na mňa. Stacie je fajn, ale často sa s ňou nestretávam, lebo býva ďaleko, a má veľa učenia na maturitu. Takže.....to je škoda.
Sentiu som si ihneď objala. Čerešňa nám dala papier o tom, ako sa o ňu starať. Teda iba mne. Som veľmi vďačná Stacie, a asi 500-krát som sa jej poďakovala.

Superrrr! Mám hebku Sentiu! Obíjmla som ju. "Asi ju premenujem. Sentia je škaredé meno, " rozmýšľala som nahlas. "A čo tak Wendy?" navrhla Stacie. "Áno!" vykríkla som. To je ono! "Nemusíš mi ďakovať 399x, stačí raz😄." "Ok, ďakujem!" "Už musím. Ale uvidíme sa zajtra a spolu ju pôjdeme venčiť, hmm? Čo ty nato?" "To znie per-fekt-ne," prikývla som. Jupí! Mám psa..ale..ako ho skryjem pred Machou????😒😞

Tak, a je tu druhá časť. Viac "akčná"😎...aj keď stále nie až tak, ako plánujem. Poteší ma najviac ▶>sledovanie<◀, ale aj vote a pekný komentár. Prosím, píšte aj blbosti, ako: "Dnes je pekné počasie, čo?😄". Alebo dačo také. Fakt ďakujem..a čo tak niekomu tie kapitoly venovať? Asi dačo vymyslím...Ahojte & ďakujem za kliknutie na story! Moc si to vážim!!!😍 Bye