Úloha: zabudnúť (SK)

20. KAPITOLA

„Emma, vstávaj.“ niekto treskol dverami na izbe. „Tu máš kávu a prášky na hlavu. To ťa preberie.“ Pootvorila som oči a zbadala som Jasmine, ako otvára okno.

„Koľko je hodín?“ spýtala som sa a pomrvila som sa pod perinou.

„Veľa. Musíš sa dať dokopy. Dnes má Mary svadbu, pamätáš?“ z jej tónu mi bolo úplne jasné, že je na mňa naštvaná. Problém je v tom, že netuším za čo...

„Prepáč.“ hodila som na ňu ospravedlňujúci pohľad.

„Za čo sa ospravedlňuješ?“ spýtala sa s prižmúrenými očami.

„Za včera? Ja neviem... za čo sa hneváš?“

„Ja sa nehnevám.“ odvrkla mi. „Včera som na teba mala dať pozor... A vidíš, ako si skončila.“ povedala tichšie, aby ju náhodou nepočul niekto na chodbe.

„Moc si toho nepamätám...“ povedala som úprimne.

„No veď práve. Okolo polnoci si sa niekde stratila a našla som ťa až nejako o tretej. Vieš, čo všetko sa ti mohlo stať?!“ stále šepkala, ale zvyšovala pri tom hlas.

„Nič sa mi predsa nestalo.“

„Ako vieš? Veď si nič nepamätáš.“ zdvihla moje včerajšie šaty zo stoličky a prezrela si ich.

„Som tu, živá a zdravá.“

„Tak potom môžeš už konečne vstať a vysvetliť tvojej mame, kde si bola celú noc. Ja jej totiž neviem odpovedať.“

Posadila som sa na posteli. „Čo sa ťa pýtala?“

„S kým si bola, či si pila, či si sa zabavila a podobne... Rýchlo si niečo vymysli a poď. To, že máš okno, by som jej na tvojom mieste nehovorila.“ s mojimi šatami v rukách vyšla z izby.

Dokelu, čo poviem mame? V podstate môžem spomenúť Herryho, ale keby čosi boli s nami ešte nejakí ľudia.

Vyliezla som z postele a pozrela som sa do zrkadla, ktoré bolo položené na stole. Skoro som sa zľakla sama seba. Rozmazaný mejkap, pod očami ešte väčšie kruhy, ako obvykle, no hrôza! To takto mám ísť na Marynu svadbu?

Do pohára s vodou som vysypala prášky na hlavu a vypila som to. Dúfam, že rýchlo zaberú, neuveriteľne mi hučí v hlave. Trochu som si odpila z horúcej kávy a potichu som otvorila dvere. Vykukla som, či je niekto na chodbe. Nikoho som nevidela, tak som si to namierila rovno do kúpeľne. Odlíčila som si tvár a opláchla som si ju studenou vodou. Hneď to bolo lepšie.

Z kuchyne bolo počuť hlasy, tak som si z izby zobrala šálku s kávou a pridala som sa k ostatným.

„No čo, Emma, užila si si to včera?“ spýtala sa ma Mary už medzi dverami.

„Jasné, lepšiu party už asi nezažijem.“ usmiala som sa na ňu a sadla som si k stolu.

„Vôbec som ťa tam nevidela. Kde si bola zašitá?“ mama predo mňa položila tanier s omeletou.

„Bola som vzadu v boxe s kamarátmi.“ odpovedala som a vložila som si do úst lyžicu.

„S akými kamarátmi?“ premerala si ma s prižmúrenými očami.

„Jasmine ma zoznámila s pár ľuďmi.“ hodila som po Jasmine prosiaci pohľad, aby ma neprezradila.

„Áno, sú to v pohode ľudia. Nenechala by som ju samú s niekým, koho nepoznám.“

„Račej by som ťa mala na očiach, ale fajn...“ pripustila mama.

„Baby, rýchlo sa najedzte. O jedenástej začína obrad, okolo desiatej prídu Jackoví rodičia a Chris, jeho svedok. Máte najviac dve hodiny na nachystanie. Chcem, aby ste boli dokonalé!“ Mary prešla po každej z nás prísnym pohľadom.