Úloha: zabudnúť (SK)

11. KAPITOLA

Ako náhle sa za Daveom zabuchli dvere v mojej hlave ostal len neuveriteľný zmätok. Čo sa to dofrasa deje? Pobozkal ma. Bolo to precítené, úžasné, nežné... No potom odišiel. Len tak, akoby sa nič nestalo. Povedal, že si musí niečo vybaviť. Čo je také dôležité, že sa nemohol aspoň normálne rozlúčiť? Do kelu! Keby som aspoň mala mobil. Zavolala by som mu, alebo aspoň napísala. Jednoducho, nejako by som zistila čo sa deje. Rukami som si zakryla tvár a párkrát som si silno udrela hlavu o stenu za mnou. Čo si tu snažíš nahovoriť, Emma? Dobre vieš, že by si bola rovnako neschopná, ako teraz. Počula som svoj pohŕdavý hlas v hlave. A čo si sakra čakala? Myslíš si, že si taká úžasná, aby ťa Dave naozaj chcel? Celé si si to len vyfantazírovala. A dosť! Rázne som zastavila moje myšlienky. Nech je to ako chce, teraz to nechám tak. Aj tak s tým nič nenarobím.

„Je tu ešte...? Preboha Emma to čo tu máš za bodrel?“ Mama sa medzi dverami chytila za hlavu. Následne za sebou rýchlo zatvorila dvere. „O chvíľku je tu doktor. Musíme to upratať.“ Konečne znela zase ako moja mama. S elánom sme nahádzali oblečenie naspäť do tašky a jedlo do kovového stolíka vedľa mojej postele.

„Ozaj, mám tu tvoj mobil.“ ozvala sa zrazu mama. Len tak... akoby som kvôli nemu nevyhádzala celú tašku.

„To mi hovoríš až teraz?“ pozrela som na ňu typom: ty si úplne normálna?! Mama otvorila malý vačok na kabelke a vytiahla môj krásny, milovaný iPhone. Okamžite som jej ho zobrala z rúk a celý som ho poprezerala. Na obrazovke bol jeden škrabanec, ale ten tam bol už dávnejšie. Inak bolo všetko tak, ako má byť. Stlačila som tlačiítko na odblokovanie a na displeji sa zobrazila moja tapeta. Čakala som správu, alebo aspoň zmeškaný hovor. No nič tam nebolo. Zablokovala som mobil a položila som ho na stolík.

„Veď len pred chvíľou odišiel...“ prehovorila mama vševediaco. „Čakáš, že ti bude písať každých päť minút? Prosím ťa, je to chalan. Už dosť ma prekvapilo, že sem prišiel, nie to, aby ti hneď po odchode písal. Nechcem ťa sklamať, ale myslím, že čakáš zbytočne.“

„Diki mami, teraz sa cítim omnoho lepšie.“ odvetila som sarkasticky a nenápadne som sklamane vydýchla. Ona to nechápe...

„Inak, stále ste len kamaráti však?“ vyzvedala. Huh, tak toto by som aj ja rada vedela.

„Áno, sme.“ odpovedala som s hranou istotou, no dúfala som, že už nie sme len kamaráti.

„Ale Dave ťa má rád.“

„Fakt, ako si na to prišla?“

„Prečo by sem chodil, keby si mu bola ukradnutá?“

„Na tom niečo bude...“ prisvedčila som po chvíľke rozmýšľania. Tak ukradnutá mu zrejme nie som, ale aj tak odišiel len tak, bez normálnej rozlúčky. Ako sa v tom mám vyznať? Najradšej by som to celé prebrala s babami. Spolu by sme určite na niečo prišli.

Od dvier sa ozvalo jemné zaklopanie. Pozrela som sa do okienka na dverách. Stál tam vysmiaty doktor. Ten, ktorý ma obvinil, že pijem a drogujem. Aj bez vyzvania vošiel do izby. Mala som strašnú chuť byť naňho odporná a vyhodiť ho odtiaľto, no hneď po ňom do izby vošla skupinka sestričiek a jeden chalan. Mohol mať tak dvadsať, mal na sebe biely plášť a vyžarovala z neho pozitívna energia. Usmieval sa na všetkých naokolo, vrátane mňa. Mal pekné modré oči a na krátko ostrihané blond vlasy.

„Dobré ránko, Emma. Ako si sa vyspala?“ spýtal sa ma doktor zo včera. Stále bol vyškerený, no v jeho tvári som nenašla nič milé, ani priateľské.

„Úžasne, bolo by na čase vymeniť matrace.“ odvrkla som mu, no zalievala som ho falošným úsmevom.

„V tom s tebou úplne súhlasím. Mal som tú možnosť stráviť tu pár nocí a nebolo to najpohodlnejšie.“ Mladý doktor so mnou prekvapivo súhlasil. Úprimne, nečakala som, že sa ma niekto z nich zastane. Prešla som pohľadom po sestričkách a všetky sa tvárili strašne dotknuto a urazene. Nesympatický doktor samozrejme tiež.