Úloha: zabudnúť (SK)

30. KAPITOLA

Unudene som zodvihla hlavu z lavice. „Liáá, čo dnes podnikneme?“ musela som hovoriť potichu. Práve sme mali poslednú hodinu, fyziku.

 „Ja mám rande s Danom... Prepáč.“ ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.

Nenápadne som prevrátila očami a hlavu som položila naspäť na lavicu. Lia bude dnes s Danom, Romča s Mišom, Tomáš má toho teraz vraj veľa do školy... Nuž, vyzerá to tak, že sa dnes budem celý deň nudiť doma.

Konečne zazvonilo na koniec hodiny. Všetci sme sa ako na povel postavili z lavíc a hrnuli sme sa von z triedy. Zo skrinky som si vytiahla čiernu koženku z Londýna a prehodila som si ju cez plecia. Chvíľu som počkala, kým sa okolo mňa uvoľnilo trocha miesta a prezula som sa do tenkých čižmičiek. Zvykla som si chodiť domov peši, ale dnes to vyzeralo na poriadnu búrku. Zatiaľ síce len trochu mrholilo, ale nechcela som to riskovať. Predsa len, cesta domov mi obvykle trvá minimálne pol hodinu. Z ruksaku som si teda vytiahla dáždnik a vykročila som na ulicu.

Čím bližšie som bola ku autobusovej zastávke, tým viac ma zožierala úzkosť. Nestalo sa predsa raz, že by tu bol Dave keď som išla zo školy. Prečo som si, do kelu, už dávno nepozrela jeho rozvrh?! Teraz by som si ušetrila nervy... Lovila som v pamäti, v ktoré dni sme sa tu stretli. Je to zbytočné... skonštatovala som napokon. S malou dušičkou som prišla ku zastávke, no zostala som trochu bokom. Ak tam je, račej som to nechcela vedieť. Áno ja viem, chodím s Tomášom a mám ho vážne moc rada, ale stále ma tak trochu desí stretnutie s Daveom. Naposledy som ho videla vtedy, keď ho doviezli domov policajti. Vlastne som doteraz nezistila, čo také spravil... V ten deň som začala chodiť s Tomášom, podvedome som sa usmiala na autá prechádzajúce predo mnou.

„Ahoj Emma. Teba som dlho nevidel.“

Moje myšlienky prerušil známi hlas. Trochu mnou myklo, keď som začula svoje meno. Otočila som sa za hlasom a v tej chvíli sa mi stiahol žalúdok. Pozerala som na usmiateho Davea a nevedela som, ako reagovať. „Čau.“ dostala som napokon zo seba.

„Ako ide život?“ spýtal sa ma a tváril sa pri tom, že ho to vážne zaujíma. Cítila som, že mi vidí až pod kožu, keď na mňa upriamil tie jeho krásne hlboké oči. Bože, tak dávno som do nich nepozerala.

Ešte pred pár týždňami, predtým ako som spoznala Tomáša, by som bola totálne zúfalá, rozklepaná a zrejme by som bola z neho stále namäkko a nedokázala by som normálne myslieť. Teraz som sa však naňho sebavedome usmiala a pravdivo som mu odpovedala. „Je to oveľa lepšie. Ale ty vyzeráš fakt spokojne...“ stále som sa usmievala a dokonca to nebol ani ten dobre nacvičený falošný úsmev. Vlastne som bola celkom rada, že za mnou prišiel a normálne sa rozprávame.

 „No...“ na chvíľu zaváhal, akoby si nebol istý, či mi to môže povedať. „Vieš, spoznal som jedno dievča.“ povedal to veľmi opatrne, no keď videl, že mi môj úsmev vôbec nezoslabol, pokračoval. „Nie je to nič vážne, ale je mi s ňou super.“ stále mi úprimne hľadel do očí. „Ani neviem prečo ti to hovorím. Prepáč.“

„Nie, to je v poriadku. Vlastne aj ja som nedávno začala chodiť s jedným chalanom.“ bolo tak trochu zvláštne hovoriť to Daveovi. Tomu Daveovi, kvôli ktorému som sa toľko trápila.

„Som rád, že si sa posunula ďalej. Aj kvôli tomu som teraz išiel za tebou... Chcel som si to ujasniť.“

Prekvapene som zažmurkala. „Čo presne si si chcel ujasniť?“

„Viem, že si mala trochu blbé obdobie po tom, ako sme sa... prestali baviť?“

„O čom to hovoríš?“ bola som totálne v šoku. Áno, mala som blbé obdobie, aj keď to je dosť slabé slovo, ale odkiaľ to on vie?!