Úloha: zabudnúť (SK)

15. KAPITOLA

„Som doma!“ zakričala som otrávene na celý dom a čakala som, či sa mi niekto ozve. Odkopla som vansy ku stene. Nikto sa neozýval a ja som bola v podstate rada, že som sama doma. Moja nálada  bola na bode mrazu. Zas. Alebo ešte stále? Už sa v tom ani sama nevyznám.

Odložila som školskú tašku ku písaciemu stolu vo svojej izbe a hodila som sa na posteľ. Chvíľu som len tak pozerala do stropu. Napokon som si sadla do tureckého sedu a potriasla som hlavou. To ticho mi už riadne lezie na nervy. Ešte som len prišla domov, ale mám pocit, akoby som bola odsúdená ostať medzi týmito štyrmi stenami navždy. Musím odtiaľto vypadnúť! Aspoň na chvíľu.

Z tašky som vytiahla iPhone a slúchadká, a položila som ich na stôl. Rifle a tričko som zo seba zhodila na zem a len v spodnom prádle som z dolej poličky v skrini vytiahla staré rifle, ktoré som na sebe nemala už dobrých pár mesiacov. Kriticky som si ich premerala, snáď mi ešte budú dobré. Natiahla som si ich a dokonca mi boli v páse trochu voľné. Spokojne som si pohladila odhalené brucho. Zjavne som schudla. Som dobrá! Cez hlavu som si prevliekla staré fialové tričko a naň som si dala obyčajnú čiernu mikinu, ktorú nosím na doma. Slúchadká som prevliekla popod tričko, aby mi zbytočne netrčali kábliky a zapojila som ich do iPhonu. Prešla som dlhý zoznam piesní, kým som klikla na We can´t stop od Miley Cyrus. Do uší mi začali doliehať prvé tóny.

Zišla som dole a obula som si staré tenisky. Boli síce celé od blata, ale vôbec mi to neprekážalo.

Cez záhradnú bránku som sa dostala na poľnú cestičku. Pár minút chôdze a budem v lese, preč od všetkého.

Poobzerala som sa okolo seba. Nikde som nikoho nevidela. Čo na však zamútilo, bola zatiahnutá obloha. Priamo nado mnou trónil veľký tmavý mrak, ktorý už z posledných síl zadržiaval kvapky dažďa.

Dnes sa asi ďaleko nedostanem. Vzdychla som si. Napriek škaredému počasiu som pokračovala v ceste. Po pár metroch mi na líci pristála prvá kvapka. Ďalšiu som cítila na nose, potom na čele. Len mrholilo, tak som si dala na hlavu kapucňu, sklonila som hlavu a ďalej som kráčala.

O chvíľu ma už zastrešili listy vysokých stromov. Prechádzala som pomedzi ne po vyšliapanej cestičke. Sústredila som sa na pomalú melódiu pesničky, ktorá mi práve hrala.  Zladila som s ňou krok a napokon sa prispôsobil aj tlkot môjho srdca. Vdychovala som čerstvý vzduch nasiaknutý dažďom a hlinou.

Stromy predo mnou mizli a ja som bola stále bližšie k lúke, cez ktorú som mala prejsť. Až teraz som si všimla, že sa spustil hrozný lejak.

No čo, tak zmoknem, pomyslela som si. Prešla som dva kroky dopredu, kde ma pred dažďom už neochraňovali husté konáre stromov. Ostala som tam len pár sekúnd a už som bola premoknutá na kosť. Rýchlo som si to rozmyslela a vrátila som sa pod stromy. Aj sem sa dážď dostal, no bolo ho ďaleko menej ako na tam, na lúke.

Pomaly som sa vracala premýšľajúc o mojom živote. Zrazu sa všetko mení. Ľudia, vzťahy, najvernejší priatelia sa vám behom pár dní, možno minút otočia chrbtom. Áno, bola som nahnevaná na Niku. No na druhej strane mi bolo ľúto jej správanie. Najhoršie je, že vôbec netuším, čo to zapríčinilo. Pochybujem, že jej preskočilo, len kvôli Sebovi.

Počkať, čo to hovorila? Tú správu, čo som ti včera poslala si nevšímaj. Beriem späť každé jedno slovo!

Z vačku riflí som vytiahla iPhone. Akú správu? Nič mi predsa neprišlo. Na displej mi dopadali kvapky dažďa. Mokrou rukou som ich zotrela. Pre istotu som otvorila schránku so správami. Posledná od Niki bola ešte spred dvoch týždňov.

Zrazu som si spomenula. Včera večer som od nej mala správu na facebooku. Nepokladala som to za dôležité, tak som ju ani neotvárala. To bude ono. Keď prídem domov, musím si tú správu prečítať. Mobil som zastrčila naspäť do riflí a ďakovala som sama sebe, že som si naň pred pár týždňami kúpila silikónový obal. Aspoň sa mi doň nedostane voda. Dúfam.