Kino

73 4 2
                                    

Jedného večera som šla do kina. Šla som sama (áno ja viem, že je to smutné), pretože nemám veľa priateľov a moja sestra bola v robote. Ale nejako mi to neprekážalo. Už som si tak-nejako zvykla na to, že som vlk samotár a celkom mi to aj vyhovovalo.

Film sa mi páčil, úprimne vždy som mala slabosť na muzikály, aj keď neviem spievať. (No a čo! Všetko nemôže byť dokonalé!)

Po skončení filmu som vyšla z kina, prešla som cez cestu a ako zvyčajne som zamierila na autobusovú zastávku. Bola už tma a od zastávky ma delila jedna neosvietená ulička, ktorou som prechádzala už miliónkrát, čiže nemal byť problém prejsť ňou tentoraz. 

Kráčala som, čo najrýchlejšie ako som mohla, dá sa povedať, že som skôr bežala ako kráčala. Už som bola takmer na konci ulice, keď ma zrazu niečo poštípalo do krku. Celým telom ako blesk prenikla ostrá bolesť. A to je vlastne posledné, čo si z toho večera pamätám. Neviem, koľko som bola mimo 2,5,8 hodín? Možno aj celý deň, ktovie...

Keď som sa prebrala, ocitla som sa na neznámom mieste. Otvorila som oči, no bola som zmätená (kto by nebol, všakže?), pretože všade navôkol bola tma. Tma ako v psinci. Nič som nevidela a k tomu ako bonus, hlava mi trešťala akoby mi mala každú chvíľu vybuchnúť. Centrum bolesti bolo nad pravým okom. Logicky  som si myslela, že som oslepla, no potom som si uvedomila, že len nie je zapnuté svetlo... Ja blbá! 

Po pravom líci som cítila, že mi steká teplá tekutina neurčitého pôvodu. Ochutnaním som zistila, že to bola moja krv. No jasné, pomyslela som si... Niekto ma omráčil a pravdepodobne som si rozrazila čelo o chodník, keď som sa zvalila na zem... BLIK BLIK! Konečne mi to docvaklo... Uniesli ma ako v nejakom béčkovom horore! 



Táák... Toto bola prvá časť. Celé to berte s nadhľadom... Nesnažím sa tu písať nejaký seriózny príbeh.(Som veľká fanúšička Florence and the machine a nápad na túto poviedku vznikol pri sledovaní tohto videa.)Každopádne dúfam, že sa vám to bude páčiť. :D Ďalšie kapitoly sú na ceste... :)

P.S. Každý komentík poteší :) 

Výpoveď obete muzikálového maniakaWhere stories live. Discover now