Výpoveď obete muzikálového maniaka

Finale

A je to tu!!!!!!!! Veľkolepé finále tohto trháku! Toto je moja prvá poviedka, ktorú som dokončila! Nie je to masterpiece, ale dúfam, že sa vám páčila :) .... Užite si finále...

A bolo to. Spievali sme a hrali. Bum bum tlesk tlesk bum bum tlesk tlesk a do toho spev. 

V tú chvíľu mi vypol mozog. A dobre urobil. Keby som nad tým začala príliš rozmýšľať, na 100% by som urobila chybu. Joel a George sa naozaj snažili akoby im šlo o život. Bolo im to vidieť na tvári.

Už-už sme boli skoro na konci, keď nastal problém. Georgovi sa chcelo kýchnuť. Začal divno dychčať a ksychtiť sa, že som si najskôr myslela, že je epileptik, alebo také niečo.  Snažil sa to kýchnutie zadržať, no neúspešne.

"When I'm go-o-one... Hapčííííí," a nastala reťazová reakcia kýchnutí.

"No na zdravie," sklamane povedal Joel.

"Prepáčte, toto sa mi často nestáva."

"Prvý pokus zlyhal. Poďme sa pozrieť ako sa vám bude dariť pri pokuse číslo 2... Ó a na zdravie George!" ozvala sa Funny.

"Ďakujem?!"

"Dobre, poďme na to... Tri, dva, jedna," odrátala som začiatok pokusu číslo dva.

A opäť. When I'm gone, When I'm gone... You're gonna miss me when i'm gone... You gonna miss me by my head  you're gonna miss me everywhere, o you gonna miss me when I'm gone...

Už mi tá pieseň začala liezť na nervy. Myslela som si, že mi preskočí a zničím ten pohárik a začnem revať: ZABI MA TY ŠIALENÁ KRAVA, ZABI MA!

Vtedy som sa zaprisahala, že ak to prežijem už nikdy, nikdy v živote nebudem počúvať muzikálovú hudbu a už duplom nebudem pozerať filmy s Annou Kendrick.

Prvá polovica piesne, veľmi dobre zvládnutá.  Druhá polovica bola pred nami. Tak blízko a predsa tak ďaleko.  

Od konca nás delil jeden jediný refrén.  You gonna miss me by my walk, you gonna miss me by my talk... Oh you gonna miss me when I'm gone. DOhrali sme posledné verše piesne.

"Woah, áno!" zvýskli sme a vyhodili sme poháre do vzduchu.

"Gratulujem! Gratulujem! Splnili ste úlohu a mne ste tým urobili veľkú radosť! Nie nadarmo ste boli mojimi favoritmi... Nuž žiaľ, vaša odmena nebudú peniaze, ako ich dostávajú veľké muzikálové hviezdy, ale dostanete život, život, život... Muhahaha!"

"Ďakujem Funny za lekciu môjho života ! Môj život bol zúfalý. Stratil som ženu a hrozilo, že stratím aj môjho syna. Chcel som sa zabiť. A ty si ma zachránila a ukázala si mi, že sa oplatí o svoj život bojovať," rozcítil sa Joel.

"Ale no toto. ALe no toto, ale no toto. Muhahaha! Žeby len predsa mali moje únosy nejaké morálne ponaučenie? No to je ale niečo... Normálne ma to dojalo," smrkala FUnny.

"Ehm, prepáčte že vyrušujem, ale čo bude teraz?" opýtala som sa a chytila som George za ruku.

"Och, áno. Smŕk Smŕk... Teraz vás budem musieť uspať a keď sa prebudíte, budete tam, kde som vás uniesla a opäť sa budete môcť vrátiť do svojich nudných životov."

Ani sme nestihli zareagovať a do našich krkov sa zapichli uspávacie šípky.

Opäť neviem koľko hodín som bola mimo, no keď som sa zobudila, ocitla som sa na ulici na studenej zemi medzi kinom a autobusovou zastávkou. Ležala som na zemi a nado mnou sa nakláňal nejaký bezdomovec, ktorý bol jediný odvážny a prihovoril sa mi... (Ostatní ma obchádzali asi preto, lebo si mysleli, že som štetka alebo feťáčka...)

"Hej-hej divče, si dobrá?" šťuchal do mňa.

Ešte stále omámená dávkou z uspávacej šípky som prikývla. Bola mi strašná zima. Mala som totiž na sebe len džíny a tielko. (Funny sa asi moja bunda zapáčila, keďže som ju u seba nenašla...) 

Postavila som sa, porozhliadala som sa okolo a uvedomila som si, kde sa nachádzam.  Tak som sa vybrala na autobusovú zastávku a šla som domov. Ako som sedela v autobuse siahla som si do vrecka džínsov a našla som skrčený papier, na ktorom bolo napísané: Na pamiatku toho, že si zvládla prekonať svoj strach z ľudí i zo straty života. BOli ste skvelí... S láskou Tvoja FUnny.

Možno sa pýtate, prečo som nezavolala políciu. Veď každý normálny človek by ju zavolal. Ale povedzme si na rovinu... Veď kto by mi už uveril, že ma uniesli  kvôli tomu, aby som zaspievala pieseň od Anny Kendrick? Ani ja sebe by som neverila...

Čo sa týka  rodiny, tí si ani nevšimli, že som bola niekoľko dní preč. Stačilo povedať, že som prespala u jednej z mojich imaginárnych kamarátok a že čelo som si rozbila na schodoch vo víru tancovania na nejakej párty. A bum-bác po únose nebolo ani stopy.

Čo sa stalo s Joelom a Georgom naozaj neviem. Snažila som sa ich (teda hlavne George) kontaktovať. Prešla som všetkých Joelov i Georgov v okolí. Hľadala som na internete, na sociálnych sieťach... DOkonca aj v zlatých stránkach, no akoby sa po nich zľahla zem.  Škoda toho... Myslím, že s Georgom by sme mali krásne deti...

A čo ja? Stále som na žive a zatiaľ ma nik ďalší neuniesol (chvalabohu). Momentálne sa snažím dokončiť si školu... Ale to nie je podstatné... Podstatné je, že som prežila tento netypický únos, o ktorom jedného dňa napíšem bestseller s názvom Prežila som besnenie muzikálového maniaka a nechutne z toho zbohatnem.  Verte mi, ešte o mne budete počuť!