Vstúpila som do školy ako každý deň ,no už nie s tebou Jakub. Pamätám si tvoje posledné slová pred tým ako si odišiel.
"Sar ja prídem nemaj strach, slubujem ti to. Malíček na to?" smutne povedal a nadzvihol maliček.
"Malíček na to." povedala som s roztrasením hlasom a prijala som jeho malíček. A potom ma jednoducho objal,dal pusu na líce, odišiel a viac som ho nevidela.
Pri tejto spomienke ma zamrazilo a musela som potlačiť slzy. Nebola to pre mňa ta najlepšia spomienka ,lebo som nechcela aby odišiel ,ale stalo sa. Teraz sedím za lavicou a zase spomínam na ďaľšiu spomienku, ktorá sa mi zjavuje vždy keď som smutná aby ma rozveselila.
Sedime v lavici a práve sa pozerám na toto stvorenie ,ktoré mám tak rada. Robí bláznovstvá. Smejeme sa ,no práve teraz som sa smiať prestala. Bolo mi do smiechu no nesmiala som sa. Jakub si to všimol a tiež prestal. Zvážnel. Oboja sme sa pozerali tomu druhému do očí. Ten oční kontakt bol čoraz silnejsí.
"Deje sa niečo?" spýta sa ustatostene.
"Nie len..." nestihla som dopovedať ,pretože si ma odtiahol na chodbu.
"Nič nehovor, nehnevaj sa na mňa ,len to už viac nevydržím" povedal jednoducho. Jemne ma popodstrčil pri stenu. A začal sa približovať. Nechápala som prečo to robí ,vie totiž ,že pre mňa zamilovať sa je lahké no odmilovať už nie. No už sa aj tak nedalo nič spraviť. Jeho peri sa pohybovali po tých mojich. Najprv som nechcela spolupracovať ,len ono to už nešlo vydržať. Ten človek ,s ktorým sa práve bozkávam je ten najužasnejší. Milujem ho.
Och... Táto spomienka stojí za to. Vlastne mám pocit ,že sme spolu aj tak trošku chodili, no fakt neviem. Mala som a aj ho mám moc rada. Bodaj by sa vrátil ,no pochybujem... Už dávno sa začala hodina biológie ,ktorú máme s triednou učiteľkou. Nevnímala som. Tak ako vždy som bola ponorená do svojich myšlienok. No zrazu som z úst triednej niečo započula...
Tamtadadám... 😂😂😁
