...
"Ták kde je ten psychológ?" povedal jakmile sem vtrhol. Ja som sa len smiala. Smiala som sa tak moc ,že aj on sa milo usmial,ale nebolo mu moc do smiechu.
"Deje sa niečo,keď..." nedopovedala som.
"Keď čo,Sar?" povedal. Nevydala som už ani hlasok,a kukala som sa radšej smerom do okna a nič som nevnímala.
"Sarah.." započula som.
"Hm..?" zahmkala som,asi mi niečo hovoril ,žiaľ ja som nepočuvala.
"Pozri sa na mňa a odpovedz mi čo si o tom myslíš" vyzval ma.
"Ja.. O čom?" spýtala som sa nakoniec.
"Bože Sar" ,pristúpil čo najbližšie a pohladil ma pi líci, donútila som sa už pozrieť do jeho očí.
"Ja ťa asi necham tak,pre dnešok,ale nerob mi šoky s tym psychologom... " blížil sa k mojej puse,ale ja zbabelá som uhla,a jeho pery namiesto toho skončili na mojom líci.
Odišiel so sklonenou hlavou a ani sa nerozlučil ,nezakýval...
Sa čuduješ? Si uplne blbá... Povedalo moje podvedomie.
'Sa nečudujem... Len ma to zamrzelo.' povedala som si v mysli.
Premýšľala som...
Premýšľam stále...
Ale už trebalo do premýšľať a preto ma napadlo napísať sms na teraz už mne známe číslo...
'Kubík ,ospravedlňujem sa ti mooooc... Dokážeš mi odpustiť ten dnešok ? 😐pretože ma to mrzí... Ale len tak pusy mi dávať nemusíš.. Ja priateľské pusy nepotrebujem 😉😐' stálo v mojej sms.
Neviem koľko času ubehlo,ale odpoved na moju sms som nedostala.
'Fajn kubo... Ignorovanie je aj tak najlepšie😉 to ignorovanie ti išlo odjakživa...' skúsila som druhý pokus...
Po dvoch minútach mi cinkol telefón. Kubo sa konečne unúval odpísať...
'Ako si to už použila ty aj ja použijem... Odpušťam ,ale nezabudam... Vlastne niet ani čo odpúšťať, a pravda je ,že na teba nikdy nezabudnem.. Tie pusy pre mňa znamenali niečo iné. Ale som idiot ,ktorý si myslel ,že aj ty to citiš ako ja ,ale ludia sa mýlia. No nič už s tym nenarobim. Keď ma teda berieš ako kamarata budem ním, vlastne som ním aj vždy bol. A ak sa čuduješ ,že som neodpisoval ,tak sa nečuduj až teraz som sa zobudil. A ak chceš vedieť viac ,kludne prídi som v izbe hneď vedľa...'
