Priateľstvo a vojna

1. Kapitola-Nesmierne náročný deň

V jedno chladné septembrové ráno sa mladý chlapec zobudil. Krátke blond vlasy boli rozstrapatené do všetkých svetových strán. Sotva sa Austin prebral už vedľa neho stál jeho otec, ktorý ho budil do školy.

„Austin, rýchlo vstávaj! Dnes sem príde Gestapo kontrolovať. A ty musíš byť v škole!" budil Austina.

Austin sa len prevalil a otvoril oči.

„Tí idiotkovia naozaj nemajú nič iné na práci len nám tu..."

„Zmlkni," zahriakol ho otec a odišiel.

Austin nedokončil vetu a vydýchol si. Prešiel ku svojej skrini a obliekol si nejaké nové nohavice a peknú vetrovku modrej farby. Zišiel dolu a pozrel na svojho otca.

„Vidíme sa neskôr," pozdravil otca a pri tom zamával mame, ktorá bola v kuchyni.

„Ahoj zlatko," zamávala Austinovi jeho mamina.

Prešiel cez ich veľkú záhradu. Vzal svoj bicykel bielej farby. Bol pekne natretý, pretože jeho brat sa o tieto bicykle pravidelne staral. No od tej chvíle, ako sa niekde stratil, tak patrí bicykel Austinovi. Austin išiel celkom rýchlo do školy. Akonáhle prešiel pred budovu školy pozrel sa na veľkú červenú vlajku a biely kruh, v ktorom bol čierny hákový kríž. Na druhej strane viala vlajka Nemecka.

„Ach, prvý deň v novej škole," vydýchol si potichu Austin a svoj bicykel si odparkoval ku ostatným bicyklom.

Kráčal po šípkach, ktoré ho mali doviesť do jeho triedy. Napokon ho to zaviedlo ku starým ošarpaným dverám. Ruku položil na kľučku a otvoril dvere.

„Dobrý deň," pozdravil všetkých prítomných.

Najprv sa všetci žiaci len naň pozreli. Neskôr sa za ním rozbehol len jeden chalan a podal mu ruku.

„George! George Frunklenheim!"

Austin sa naň pokúsil usmiať a vystrašene mu potriasol rukou.

„Austin Strauss."

„Vitaj, prvý deň, že neboj kámo, to bude v pohode, ja som tu síce už od prvého ročníka, ale tak, predsa len to tu poznám, si z Berlína?" opýtal sa ho George.

„Nie, býval som v jednom domčeku pri Mníchove , ale odsťahovali sme sa sem," povedal Austin.

„Neboj, na Berlín si zvykneš," usmial sa George.

Zvyšok prestávky prerozprávali, tak, že sa Austin zoznámil s väčšinou triedy. V tom vletel do triedy akýsi profesor.

„Utíšte sa," hovoril pri čom búchal nejakou palicou o katedru.

V triede zavládlo ticho. Všetci sa pozerali na profesora. Austin si sadol vedľa Georga a bol rád, že má nejakého kamaráta.

„Takže, pre nového člena pána Austina Straussa som profesor chémie a pokiaľ viem, budeš chodiť aj na seminár, chceš byť doktor, že? Alebo zverolekár, to je vlastne jedno, takže očakávam výborné výsledky z chémie.

Po dnešnom dni išiel zároveň s Georgeom domov na bicykloch. Bicyklovali sa ďalej a ďalej.

„Kam vlastne ideme?" opýtal sa Austin.

„Nechaj sa prekvapiť," pokojne povedal George.

Austin nemal z toho dobrý pocit. Obloha sa začínala zmrákať a oni sa blížili do centra mesta. V tom uvidel mnoho ľudí pred sebou. George rýchlo strhol bicykel a zabočili do nejakej uličky.