Priateľstvo a vojna

4. Kapitola-Divný sen

Austin ležal na zemi. Otvoril oči a ležal uprostred ničoho. Všetko bolo zničené. Nepoznal toto mesto a obzeral sa do všetkých strán kým niečo nezazrel. Bol to ich činžiak v Berlíne. Bol iný ako pred tým. Teraz všetky okná boli rozbité, ani jedno nevidel, že by bolo nerozbité. Začal kráčať a išiel priamo do ich činžiaku. Prišiel na miesto, kde kedysi boli dvere. No už tam nebolo nič. Vošiel do vnútra. Bola tam tma, no on aj tak všetko videl. Kráčal po schodoch na ktorých bolo rozsypané sklo, papiere. Srdce mu tĺklo po celý čas čo kráčal po schodoch. Každý schod kým prešiel mu pripadalo strašne pomaly, akoby to trvalo prejsť jeden hlúpy schod hodinu, deň, mesiac ba aj rok. Keď prišiel ku jeho bytu. Tak tam boli dvere. Nepotreboval zaklopať, nepotreboval kľúče, kráčal a prešiel cez dvere do bytu. Byt sa ale nepodobal k tomu, ako vyzeral činžiak z vonkajšej strany. Byt bol krásny, nebol tam chlad, ale naopak tam bolo teplo. Okná neboli rozbité. Dvere boli všade. Prešiel pri svoju izbu. Otvoril dvere. Stála tam jeho mama aj otec, no boli omnoho mladší ako ich videl naposledy. Z okna však nebolo vidieť Berlín. Ale dedinu, ktorá sa podobala na tú, z ktorej sa do Berlína Austin prisťahoval. Jeho izba nebola ako naposledy, ale bola celá slabomodrá. Tam, kde mal Austin posteľ, bola veľmi malá postieľka, ktorá pripomínala postieľku pre malé bábätko. Nad posteľou sa nakláňal, nejaký chlapec. Bol o dosť vyšší ako Austin a mal aj trochu väčšie svaly. Mal blond vlasy a z postieľky vyťahoval malí holohlavé bábätko.

„Je, je zlatý," povedal chlapec.

Austinoví rodičia sa na seba pozreli a dali boli v objatí.

Austin sa na nich usmial a povedal: „Ahojte!"

No nikto ho nevnímal, akoby neexistoval. Austin sa pozrel do okna. Bola tam veľká zasnežená hora. Bol určite december. A Austinovi všetko došlo. Toto je doba, keď bol malé bábätko. To sú jeho rodičia. Je deň pred Vianocami a chlapec nad posteľou je...je jeho brat. Austinovi padla sánka. Pozrel sa sám na seba. Na bezbranné bábätko, ktoré je v bratovej náruči. Je v úplnom bezpečí. Austin nikdy pred tým svojho brata moc nevidel. Keď bol doma, tak veľmi často chodil von. A potom keď vypukla vojna...odišiel. Teraz však svojho brata vidí veľmi dobre. Sú úplne odlišný. Austin sa pozrel na svojich rodičov a tí sa usmievali na Ryana, ktorý držal Austina. Vyzerali ako šťastná rodina.

„Hmm...aké mu máme dať meno?" opýtala sa mamina Austinovho ocina.

„Ja neviem, Ryan, čo myslíš? Aké by mal mať meno?" opýtal sa ho otec.

Ryan sa otočil k rodičom a nadvihol obočie.

„Ja neviem, ale..Austin...A ako anjelsky. U ako uspokojivý. S ako statočný, T ako tajomný, I ako inšpiratívny a napokon N ako nadaný," dopovedal Austinov brat Ryan.

Rodičia sa na seba pozreli a usmiali sa.

„Tak myslím, že máš brata Austina..." povedal otec a zasmial sa a potľapkal Ryana po pleci.

Austin sa pozrel znova do okna a videl svoj odraz. V hlave mu zneli slová, anjelsky, uspokojivý, statočný, tajomný, inšpiratívny a nadaný. Prečo mu jeho brat dal meno podľa vlastností. Ako vedel aký bude až vyrastie? A prečo mu práve pripisoval tieto vlastnosti. Videl to v ňom? Vedel predpovedať budúcnosť? Austin sa otočil a pomalým krokom opustil svoju starú izbu. Pozeral sa a nechápal. Keď vošiel do činžiaku..bol to Berlínsky činžiak celý zničený. Byt bol celý neporušený a keď vošiel do izby bol v malom mestečku pri Mníchove. Austin si dôkladne prezeral byt. Nezmenil sa, akoby zostal stále v ich starom byte. Austin sa pozrel do veľkého zrkadla na chodbe. Z izby sa ozýval smiech rodičov a brata. Seba nepočul. No chcel aby táto chvíľa trvala navždy. No stal sa opak Napokon akoby ho nejaká sila stiahla z chodby preč opäť von z bytu a na poničené schody. Letel dolu a nevedel to zastaviť. Mykal sa a chcel sa vrátiť, no nešlo to. Potom sa ocitol vonku. Na chladnej zemi v Berlíne, ktorý sa vlastne už na Berlín ani nepodobal. Pozrel na svoj činžiak, ktorý bol zničený. Postavil sa a odhodlane sa rozbehol späť. Nešlo to znova padol na zem. Chvíľu sa vydýchaval na zemi. Nehýbal sa a potom sa znovu rozbehol ku činžiaku, urobil dva kroky a v tej chvíli sa vzniesol do výšky. Stúpal vyššie a vyššie. Zatvoril si oči a v tej chvíli sa stalo to, že už nevnímal. Chvíľu zostalo ticho a on mlčal. Nevedel najprv otvoriť oči. Ako by mu ich niekto zalepil. No počul hlasy. Snažil sa zdvihnúť ruku no niečo ho v nej pichlo. Potom otvoril oči. Ležal. A okolo neho boli jeho rodičia. Nejaký neznámy človek George a Hana.

„Je v poriadku!" vyškrekla Hana.

Rodičia sa naň pozreli a mamina ho chytila za ruku.

„K-kde som?" opýtal sa Austin s nepokojným hlasom.

„V nemocnici," povedal neznámy pán, ktorý bol asi doktor.

„Čo sa mi stalo?"

„Spadol si na zem...udrel si hlavu a tak trochu zlomil ruku. Bol si operovaný kamoško," povedal George.

Austin si až teraz uvedomil, že je tam aj on.

„Ach ták," povedal Austin a videl, že mu tečie infúzia do žily v ruke. Ako leží na posteli.

„No, budeš v poriadku, len si ťa tu na pár dní necháme, teraz si musíš oddýchnuť," povedal doktor a odišiel.

„No, my už pôjdeme. Neboj, všetko máš v tamtej skrini," povedala Austinova mamina a ukázala na skriňu, ktorá bola asi desať metrov od Austinovej posteli, „doktor povedal, že budeš môcť chodiť aj všetko keď ti vyberú infúzku. Tak, zatiaľ sa maj," povedala mamina, dala mu pusu na líce a odišla spolu so všetkými.