Priateľstvo a vojna

5.Kapitola-Pobyt v nemocnici

Austin bol v nemocníci už niekoľko dní. No jemu to pripadalo ako niekoľko rokov. Jeho ľavá ruka bola v sadre. Do pravej mu tečie infúzia. George s Hanou chodievali k nemu často na návštevu a rozprávali sa. Napokon im Austin všetko vyrozprával čo sa mu snívalo.

„Počkaj, počkaj...takže...zničený Berlín, napokon to nebol Berlín, ale

Rosenheim, kde si bol ty ako bábätko a tvoj brat, pri tejto části vety Hana trochu zastavila, „bol tam a moment! Anjelsky, uspokojivý, statočný, tajomný, inšpiratívny, nadaný?"

George na ňu pozrel a povedal: „No, zamudruj alebo zafilozofuj."

„George, ako to ,že to nechápeš," prevrátila očami, „tieto vlastnosti na Austina perfektne sadajú!"

Austin nadvihol obočie.

„Je to tak! Anjelsky! Občas pôsobíš ako anjel...blond vlasy! A ku tvojim kamarátom sa ako anjel správaš. Uspokojivý, uspokojivý...hm, prečo práve uspokojivý, ano! Uspokojivý si v tom, že sa dokážeš uspokojiť aj s maličkosťami, hoci...to je niečo ako skromný, čo ty nie si," povie Hana so smiechom, „ale uspkojíš celkom veľa ľudí, keď majú zlú náladu, ďalej. Statočný, no to máš tú vlastnosť, si aj statočný, niekedy až tak, že by si pre to zabíjal, aspoň mi to tak príde. Tajomný, to teda si, keď si niečo zaumieniš môžem sa snažiť ako chcem aj tak nič nevyklopíš. Ale ja by som ťa nazvala tvrdohlavým."

„Austin nie je tvrdohlavý," nahnevano povie George.

„Dobre, dobre, neziap hneď, kto ťa má počúvať," prevráti očami Hana znovu a pozrie na Austina, „Inšpiratívny, ano to si dokážeš inšpirovať ľudí často k tomu, čo by si chcel dosiahnuť. A nadaný...nadaný si na mnoho vecí. Takže tak, ale celkom dostatočne ma prekvapuje to, ako tvoj brácha vedel, že..."

„Aký Austin bude, ano, ano,ano,ano," dohovorí za ňu.

Austin sa iba usmial a pozrel z okna.

„Je to divné," prehovoril George.

„Asi by sme nad tým nemuseli rozmýšľať, pretože je to taký hlavolam, že ťažší som nikdy neriešila."

„A keďže tá sovietska háveď vyhrala bitku o tupý Stalingrad, kto vie, že či Ryan vôbec žije," povie skleslo Austin.

„No, pokiaľ bol taký múdry a dôvtipný aj v boji ako v deň, keď si sa narodil, tak mi skôr príde divné, že tú bitku Nemecko nevyhralo," prehovorila zamyslene Hana.

Chvíľu bolo ticho.

„Podľa mňa žije," povedal Geroge.

„Do pekla! Bonny! Kto sa stará o ňu?" opýtal sa starostlivo a vystrašene Austin.

„Neboj, ona je v poriadku," usmiala sa Hana.

„Hm, tak to som rád," odpovie Austin, pričom mu padol kameň zo srdca. Pozrel sa z okna, vonku svietilo slnko a počul autá, ľudí.

„Nemusíš ľutovať to, že si tu zatvorený, Austin," povie Hana a usmeje sa naň.

„Ale ano, ja to tu už prestávam zvládať, ten otravný doktor, furt sem chodí púšťa mi infúziu do ruky, pričom to je práca sestry. Ja ani neviem či chcem byť doktor, ak mám byť taký ako je tento, tak naozaj radšej idem na veterinu, aj tak ma viac lákala. Okrem toho, každá prekliata sekunda, ktorú tu strávim je úplne o ničom, pretože po prvé pripadá mi ako by tá sekunda trvala minimálne dva mesiace a po druhé jediné čo robím je, že počúvam rádio. A naozaj počúvať ako sa začalo sovietom dariť vo vojne nepotrebujem. Keby, keby aspoň na dvadsať minút ich môžem spomaliť, alebo prerušiť im ich postup!"

„Pozri...keby tu aj tak netrčíš, tak myslím, že ich nespomalíš," povie trochu so strachom v hlase Hana.

„Spomalím! Keď aj! Budem bojovať! Pozri! Mám plán. Tvoj ocino pracuje predsa v Luftwaffe! Pochybujem, že nemá nejaké lietadlo, ktoré nepoužíva!"

„Austin, ak si myslíš, že ja nastúpim do lietadla, ktoré nenahnevaj sa, ale ktoré by si pilotoval ty, tak to si na omyle," povie Hana a pozerá na Austina ako na blázna.

„Austin, skús rozmýšľať trochu viac realistickejšie, buď by sme to lietadlo nedali ani do vzduchu, a keby sa nám to aj nedaj Bože podarilo. Myslím, že tá háveď by nás zniesla na zem skôr, než by sme sa stihli spamätať," povie George a snaží sa tváriť pokojne.

„Fajn, robte si čo chcete, ale verte mi, že ja ich zdržím!" vyhlásil Austin.

George a Hana sa na seba pozreli.

„Mám nápad," povedala Hana.

„Aký?" zvedavo sa opýtali George a Austin naraz.

„Ocinov kolega, je pilot. On by nám s tým mohol trochu pomôcť," zamračí sa Hana a buchne si po čele, „asi nie som normálna. Ale ihneď keď ťa pustia, tak sa pôjdeme zabiť."

„Skvelé, Hana! Ja ťa zbožňujem," povie Austin, a išiel veselo vyskočiť, no takmer si vytrhol infúziu z ruky.

„Neďakuj dopredu. Ešte sme nič nespravili," veľmi neochotne povie Hana a prevráti očami.

„Fajn fajn, vy naozaj nie ste normálni," vystrašene povie George, „no bude to dobrodružstvo."

„Ano ohromné, hlavne ak nás pri tom zastrelia," prevráti očami Hana a postaví sa, „ak dovolíte, idem nám vybaviť samovraždu. Pokiaľ viem, zajtra ťa majú prepustiť z tejto nemocnice, takže zajtra poobede by sme sa mohli ísť doraziť..teda ehm..by sme mohli ich ísť doraziť," dokončila Hana vzala si veci a odišla.

„Si blázon," povedal George Austinovi.

„To nie je žiadna novinka." Zasmeje sa Austin.

Zvyšok dňa sa rozprávali spolu o ich pláne na nasledujúci deň. Austin takmer celú noc nespal a rozmýšľal, ako pomstí svojho brata, ktorý je pravdepodobne mŕtvy.

Keď napokon asi o tretej v noci zaspal. Nesníval sa mu žiadny sen. Keď sa ráno o deviatej zobudil. Prišiel ku nemu doktor. S akousi pílou.

„Pre Boha, to čo?"

„Idem ti dať dole sadru nerob paniku," povedal úplne pokojne doktor. Začal mu opatrne píliť do sadry. Keď ju dal dole, Austin pocítil príjemné uvoľnenie. Napokon mu vytiahol z ruky aj infúziu, čo Austina mierne štípalo, ale prežil to. Potom prišli rodičia a zaviezol si veci domov. A po tom všetkom vyšiel von. Zhlboka sa nadýchol a išiel ku Hane pred dom.