Priateľstvo a vojna

3. Kapitola-Zlé správy

Po Vianociach a viacmenej po všetkom ostatnom tu prišiel začiatok Februára. Nad Berlínom bol stále veľký čierny mrak, z ktorého občas zasnežilo, no už to nebolo tak, ako počas Vianoc a toho čo bolo neskôr. Austinové blonďavé vlasy už dlho nikto nevidel, pretože okrem domova nikde inde nemal holú hlavu. Prvý februárový deň strávil Austin doma. Občas si čítal, ale v poslednej dobe veľmi často vycvičoval svoju fenku Bonny. Keď prišiel večer, tak sa pripravoval do svojho veľmi drahého obleku. Pozrel sa do zrkadla a napravil si kravatu. Potichu si vydýchol. Vzal hrebeň do svojej pravej ruky a učesával si svoje blond vlasy nahor. Prešiel do chodby, kde ho už s napätým výrazom čakali rodičia. Austin si navliekol svoje čierne topánky. Pohladil Bonny a vyšiel z bytu. Jeho otec mal podobný oblek ako Austin. Matka mal veľké biele šaty ako sneh. Kučeravé vlasy dlhé po lopatky. Otec zamkol byt a pomaly kráčali dolu po schodoch. Keď vystúpili, jediné čo osvetlovalo nočný Berlín boli pouličné lampy, bary, reštaurácie a autá. Keď vystúpili z činžiaku pred ním stál na ceste taxík. Bolo to celkom dlhé auto bielej farby.

„Mami? Myslíš, že Marlene bude spievať aj tú tvoju najobľúbenejšiu pieseň?"

„Lolu? Jané, že áno ," odpovie Austinovi jeho mama.

Medzitým nastúpia do taxíku. Auto sa začne pohybovať. Prešli nočným Berlínom a po pár minútovej jazde zastavili pred veľkou vysvietenou budovou, kde stáli aj Hana a George so svojimi rodičmi. Otcovia vystreli pravé ruky k sebe na pozdrav. Matky sa objali. A Austin, George, Hana zostali len tak stáť vedľa nich.

„Môžeme prejsť dnu? Je tu zima," povie s roztraseným hlasom Hana.

„Ó áno," odpovie jej otec.

Všetci pomaly prikráčajú do veľkej miestnosti, kde stála jedna pani s niekoľko tisíckami malých papierov. Rodičia Hany, Georgea a Austina tiež dali lístky tejto panej a tá ich pustila dnu. Všetci sa usadili, ale tak, že Austin, George a Hana sedeli vedľa seba. V tom všetky svetlá zhasli a v miestnosti zostalo ticho. Na pódiu sa zjavilo jedno malé svetielko, ktoré zasvietilo na vysokú ženu. Jej hnedé vlasy, ktoré boli dlhé po ramená sa hodili k jej šatom. Táto žena zdvihla mikrofón a preniesla: „Som veľmi rada, že tu dnes môžem vystupovať, a ešte radšej som, že ste tu v takom hojnom počte."

Po tejto vete sa v sály začalo tlieskať. Speváčka si priložila mikrofón takmer úplne k perám a potom začala spievať: „Ich bin die fesche Lola, der Liebling der Saison!
Ich hab' ein Pianola zu Haus' in mein' Salon
Ich bin die fesche Lola, mich liebt ein jeder Mann
doch an mein Pianola, da laß ich keinen ran!

Ich bin die fesche Lola, der Liebling der Saison!
Ich hab' ein Pianola zu Haus' in mein' Salon.
Und will mich wer begleiten da unten aus dem Saal,
dem hau' ich in die Saiten und tret' ihm aufs Pedal!

Lola, Lola – jeder weiß, wer ich bin
Sieht man nur mach mir hin,
Schon verwirrt sich der Sinn.
Männer, Männer - keinen küß ich hier
Und allein am Klavier,sing die Zeilen mit mir.

Ich bin die fesche Lola, der Liebling der Saison!

Ich hab' ein Pianola zu Haus' in mein' Salon
Ich bin die fesche Lola, mich liebt ein jeder Mann
doch an mein Pianola, da laß ich keinen ran!

Ich bin die fesche Lola, der Liebling der Saison!
Ich hab' ein Pianola zu Haus' in mein' Salon.
Und Doch will mich wer begleiten da unten aus dem Saal,
dem hau' ich in die Seiten und tret' ihm aufs Pedal!

Ich bin die fesche Lola, der Liebling der Saison!
Ich hab' ein Pianola zu Haus' in mein' Salon
Ich bin die fesche Lola, mich liebt ein jeder Mann
doch an mein Pianola, da laß ich keinen ran!"

Všetky hudobné nástroje utíchli. Speváčka sa uklonila a všetci vrátane Austina začali tlieskať z plných síl. Keď Austina už začali bolieť ruky, tak prestal tlieskať. Speváčka odspievala ďalšie piesne. Neskoro v noci už všetci spali. Austin spal ešte aj v obleku, pretože , keď prišli domov, tak bol tak unavený, že zaspal už v jeho slávnostnom obleku. Keď sa Austin zobudil, prešiel do obývačky, kde bola jeho mama a otec.

„Dobré ráno," pozdravil ich Austin.

„Ráno? Veď je už obed," so smiechom mu odpovedala mama.

„Ehm, aha," odpovedal Austina popritom si zívol.

Austinova mamina prešla ku stolu a naložila mu jedlo.

„Tu máš obed, alebo raňajky asi skôr pre teba," znovu sa zasmiala.
„Ďakujem," odpovedal jej Austin s úsmevom.

Austin začal jesť. O niekoľko hodín sa prechádzal s jeho kamarátmi a Bonny v parku. Austin Bonny voľne vypustil, aby sa vyvenčila sama a s Georgeom a Hanou si spolu sadli na lavičku.

„No, čo? Ako sa vám páčil koncert?" opýtala sa Hana.

„Bol dobrý," odpovedali Austin s Georgeom súčasne.

„Bol bombastický! Vždy som milovala Ditrich. Inak, od kedy sa Hitler rozhodol získať Moskvu..sa nám darilo. Ale Moskvu sme nezískali...a tá bitka o Stalingrad je moc dlhá," usmievala sa Hana.

„Bonny! K nohe!" zakričal Austin.

Bonny pribehla veľmi rýchlo a pozerala sa na Austina.

„Sadni!"

Bonny sadla a oddychovala s ostatnými. Vyplazovala jazyk a ležala. Austin ju pohladil. V tom uvidel, ako okolo parku ide klasické biele auto s rozhlasmi na streche.

„Vyhlasujeme! Vyhlesujeme! Oznámenie! Opakujem, vyhlasujeme oznámenie! Dnes, druhého februára. Sa ukončili boje v Stalingrade," Austin sa pozrel na Georgea, „tento boj bol prehratý, opakuje boj bol prehratý. Našej armáde sa nepodarilo prejsť cez toto mesto. Bližšie správy nevieme."

Austin sa zhrozene pozrel na Georgea.

„A-Austin, si v poriadku?"

Austin mlčal a zatvoril oči. Padol z lavičky a zostal ležať na zemi.