Vidieť v ňom...

Bež

Bežím, bežím, nespomalujem len bežím so slzami, ktoré sa mi kotúlajú z očí. Pri behu zabúdam, beh ma robí voľným. Už nevládzem, srdce mi ide prasknúť od námahy,no nohy si robia, čo chcú, nútia moje telo padať, znova sa dvíhať a rozbehnúť sa. Som voľný. Teda...až do vtedy, kým mi niekto neskočí na chrbát. Ako niaka bábika sa rozplesknem na zemi, a ešte urobím pár kotrmelcov. Som omámený z pádu, ktorý mi spôsobil chalan, pred ktorým som práve utiekol. Prekvapene naň hľadím, čo o do mňa chce? To mu nestačí, že ma tiranizuje? Z jeho pohľadu som celý stuhol. Prekvapený, zlomený, ale aj nahnevaný výraz, ktorý prezrádzajú jeho oči. Čo teraz príde? Začne ma mlátiť? Hrudník sa mi prudko dvíha hore a klesá dolu. Jimin sa len zvalí do trávy. "Prosím neutekaj predo mnou. Ja ti naozaj neublížim." Neviem ako mám reagovať. Som s tejto situácie zmätený. Tak si opäťtrne lahnem vedľa neho. Vyčarý sa mu úsmev na tvári a privrie viečka.
Tráva, na ktorej ležíme ako na nejakých oblakoch z cukrovej vaty, sa kolýše do vetra. Vietor je príjemný, obom nám hľadí tváre. Po tej tvári, čo patrí Jiminovi stekajú slzy. "Chcem ti veriť." poviem s odhodlaním v hlase.
Pozrie na mňa. Nahodí ten najzlatší úsmev. Bruškom palca mu zotriem slzu, ktorá si robí cestičku na jeho líci. Jeho líca začínajú naberať červenú farbu. Musím sa zasmiať. "Čo je smiešne?" spýta sa so zvedavosťou. "Môj malý Jimin sa začína červenať."zase som vybuchol do smiechu. "Môj?" Túto otázku som nečakal, som zaskočený, teraz musím byť červený aj ja. Srdce mi bije ako splašené. "To...To som povedal?" Musím predýchať čo teraz príde. Veď sa mi vysmeje a ešte dostanem nakladačku. Ale on sa len zlachka zachichotal. "Á-áno, povedal. Fajn, nebudeme to riešiť, lebo sa budeš ešte viac červenať a ja...Ja by som sa asi začal rozplívať aký si zlatý. Haha" jeho smiech sa vzniesol. Bol ako jemné pohladenie tej najjemnejšej bytosti. Musím byť červený, ale nevadí mi to, lebo sa musím usmiať. Keby som neležal, jeho smiech, by ma položil na kolená. Je taký jemný a žiarivý. Dostane sa vám do hlavy, že každú chvíľu si na tie zvončeky, ktoré rozozvučil ten najžiarivejší aniel spomeniete. Stále naň hľadím s úsmevom na tvári.

Zobudím sa na svetlo mesiaca, ktoré osvetľuje moju tvár. Zaspali sme, tu v areáli hotela, na tráve. Očividne to Jiminovi neprekáža, keď vidím ako si spokojne odfukuje na mojom ramene. Je taký zlatý, keď spí. Každý prameň jeho vlasov stojí do inej strany. Nafúknuté líca a plné pery, ktoré sa skrúcajú do jemného úsmevu. Nad týmto pohľadom sa usmejem.

Hlavu mu dám dolu z môjho ramena. Opatrne vstanem aby som ho nevzbudil. Ešte opatrnejšie toho anielika zdvihnem a dám si ho do náručia. Nezobudilo ho to, ale strach mi naháňa jeho nezrozumiteľné mrmlanie. Prechádzam s Jiminom v náručí cez areál do hotela, až do mojej izby. Čo najtišie sa vraciam do izby so spiacim Jiminom v náručí.
Keď zavriem za sebou vchodové dvere, hneď idem do spálne aby som mohol uložiť Jimina. Pomaly, opatrne ho pokladám na posteľ. Šťastne si vydýchnem, keď je ten spachtoš v postely a stále spí. Prikryjem ho perinov. On sa zamrvý a do periny sa ešte viac zababuší. Ešte to jeho sladké mrmlanie...awww.
Kým si on odfukuje v mojej mäkkej postely, ja si hľadám polohu, v ktorej by som mohol zaspať, lebo tento gauč je nepríjemné tvrdý. Nemohol som zaspať, tak som sa nakoniec pozeral do bieleho stropu a premýšľal na dnešným dňom. Teda nad Jiminom. Myslel som na to ako mi skočil na chrbát, ako sme spolu ležali v tráve, na jeho zlatú tvár, keď spí. Čo ak je iný? Čo ak mi naozaj nechce ublížiť ? S myšlienkami na Jimina som nakoniec zaspal.