Vidieť v ňom...

Opora

Stojím v kúpelni, snažím sa ignorovať bolesť, ale, akoby mi niekto vyžieral mäso, snažil sa zašiť rany, ale oni sa začnú zapaľovať, začnú hnisať. Akoby mi z rany vytekala nie len tmavá červená až čierna krv, ale aj nechutná biela tekutina, ktorá sa vytvorí pri zapaľovaní rany.

Rana mi pulzuje, vyteká z nej krv, ktorú nasáva obväz. Opatrne si začnem dávať dole tričko. Syknem asi pri každom pohybe, ktorý urobím. Snažím sa ich obmedziť, ale predsa keď niečo
chcem musím niečo prekonať. A v tomto prípade chcem sprchu a musím prekonať túto ohavnú bolesť.
Stojím v kúpelni len v boxerkách a s obviazaným bruchom. Nechcem sa pozreť na tú ranu, nechcem ju vidieť, čo keď naozaj vizerá tak ako si myslím. Hnis, krv, zapálené stehy... Tak aby som sa tam nemusel pozrieť, aby som nemusel vidieť tú ranu si dám opatrne dole obvez. Keď je dole, cítim ako mi teplá kvapka steká po bruchu, vpije sa do látky boxeriek.

Vojdem do sprchy zavrem za sebou sklenené dvere. Zavrem oči a  zhlboka sa nadýchnem, následne vydýchnem. Oči otvorím a spustím na seba prúd vody.
Kvapky vody mi dopadajú na rozhorúčenú pokožku, kĺžu sa mi po koži. Stretnú sa s ranou, oplachujú ma od krvi, od všetkých tažkostí a smútku. Ale jednu vec nikdy nič nezastavý. A to bolesť. Vždy sa najde niečo iné. Niečo nové čo ťa položí na zem. Čo ti nedovolí len tak bez námahy preskočiť prekážku a už vôbec nie bezpečne sa postaviť. Ale stále je možnosť, že sa to raz podarí, že si budeme istý, že máme voľné pády za sebou. Že sa môžeme venovať tomu komu máme, tomu, ktorý nám pomohol. S ním sa necítime sami. S ním sa cíteme silný.
Každý má nejakého človeka, ktorý je jeho oporou. Ak nie, najde sa. Ja som ho už našiel. Najdú ho aj ostatní.