Vidieť v ňom...

Bábika

Pozorujem krv, ktorá mi pomali steká po zápästí. Krvavú dlaň položím na chladné zrkadlo, zahľadím sa do očí v zrkadle. Akoby ani neboli moje, také chladné a plné odhodlania, akoby chceli odstrániť všetkých živích na Zemi a to sú len oči.
Prstom prechádzam po prasklinách na zrkadle. Sledujem ako mi z prsta kvapká krv. Len si hovorím, že by možno bolo všetko iné, keby so mnou rodičia zostali, keby so mnou prežili moje detstvo. A nenechali ma niekde na ulici. Bolo by to iné?
Ruku zo zrkadla položím na umývadlo a zaostrím na môj rozbitý obraz. Príde mi to vtipné, lebo asi takto vyzerám vo vnútri. Moje rozbité časti, ktoré sú zalepené dokopy, nič nevydrží navždy, ani to lepidlo, s ktorým ma dali dokopy. Ani priateľstvá či láska. Vždy nakoniec niekdo odíde.

Pod studený prúd vody dám ruku. Krv zafarbuje vodu na červeno. Kusy skla dopadnutím na umývadlo zacinkajú a vzápetí ich odnesie prúd vody. Cítim sa ako handrová bábika, s ktorou sa niekto zahráva a ona nevie nič robiť, len sedieť a sledovať čo s ňou robia. Zábavné, že som takou bábikou bol skoro vždy, žiadna matrioška, ktorá sa vie ochrániť svojimi vrstvami a skryť do seba tajomstvá, len pochmúrna handrová bábika, ktorá sa na nič nezmôže.
"Ach,"povzdychnem si. "Čo teraz môžem asi tak robiť? Len si ošetrím ruku a bude všetko ako normálne." povie niekto v mojej hlave a ja sa inštinktívne pozriem do zrkadla. "Presne to spravím aj keby som chcel zmeniť môj život. Pff, nie som dosť silný na to aby som to dokázal." zasmejem sa na sebe aký som...naivný?
No čo len si ošetrím tú ruku, ktorá pekelne štípe. Aisch. Keď je rana už dostatočne čistá...aspoň myslím, tak začnem okolo zápestia obmotávať obväz až po hánky. Krv sa vpyla do látky, nabrala červený odtieň. Pár-krát som zakrútol zápestím, či ma to bude bolieť, aby to nebolo také nápadné. V oblasti zápestia som necítil žiadnu bolesť, len keď sa dotknem hánok tak zacítim bolesť, ako keby ma tam niekto bodol ihlou. Dalo sa to zniesť, takže to by sa nejako zamaskovať mohlo. Ale čo by som
spravil s tým zrkadlom? Ach dobre, potom to Jiminovi poviem, len dúfajme, že na mňa nebude nahnevaný.
Konečne sa oblečiem a so smiechom v očiach a úsmevom na perách (nechápem prečo) otvorím dvere...keď zbadám človeka, ktorý stojí pri Jiminovi...stuhla mi krv v žilách. Kútiky pier spadli, smiech s očí sa vyparil, akoby tam v živote žiadny nebol. Zavrem oči a poriadne sa nadýchnem, dúfam, že sa nejaký týpek v mojej hlave zahráva s mojím myslením a vytvoril túto strašidelnú halucináciu. Otvorím oči...žiadna halucinácia-to je, ale smola. Zatnem päste. Ach kurva, to bolí ( to prežijem). "Čo. Tu. Kurva. Robíš?!"zvriesknem na človeka, ktorý mi už zničil život dosť.