Vyrazili sme už autom tam, kde sme mali ísť. Neviem síce kam sa išlo, ale podľa toho, že to trvalo strašne dlho, tak asi niekam dosť ďaleko. Dokonca som zaspala Liamovi na ramene a keď som sa prebrala, vedľa Jonnyho sedela dokonale uhladená, elegantne nahodená žena. Hladila Jonnyho počas jazdy a vyzerala tak ladne.
"Sme tu.." otočila sa k nám dozadu a keď ma zbadala, že už nespím, rozžiarili sa jej oči "och ahoj miláčik, som Liamova mama, Veronica" natiahla ku mne ruku a ja som jej ňou potriasla "Ashley" usmiala som sa a pozrela som von oknom.
Stáli sme pred nejakou dobre luxusnou reštauráciou, na ktorú sme my nikdy nemali. Viem, že rodičia sem išli na výročie, ale to je asi po prvé. Myslela som si, že aj posledné.
Vystúpili sme a tam nejaký muži v oblekoch na mňa hnusne pozerali. Museli to byť tí zo sociálky.
Liam si položil ruku na môj pás a odtrhli sme sa od jeho rodičov, išli sme dnu.
"Prečo sú tu aj tvoji rodičia?" kusla som si do pery.
"Idú si ťa adoptovať.." usmial sa.
"Počkaj.. čože?!" nechápavo som na neho pozrela a zastavila som sa. Nemôžu si ma adoptovať. Ja im nemôžem byť dlžná do konca života. To ani náhodou nie!
"Bude to napísané len v papieroch, aby si ťa sociálka nezobrala.. inak môžeš robiť čo len chceš a kde len chceš.." kusol si do pery. Myslím, že sa mu tá predstava, že by som sa odsťahovala, nepáčila. Po pravde, ani mne, ale nemôžem im tam zavadzať.
"Lenže takto vám budem do konca života dlžná.." prísne som na neho pozerala, lebo nemala by som na to. Nedokážem im to vracať, vôbec nie som zabezpečená.
"Nie, to, že budeš v poriadku je pre nás dôležité. Prosím, sprav to kvôli mne.." prosebne na mňa pozeral a nežne ma pohladil po líci. Ako rada by som sa mu teraz hodila okolo krku, ale myslím, že by som mala byť k nemu chladná, lebo by som sa ešte do neho viac rachla a to by som tomu už neutiekla.
"Kvôli Leeroyovi.." sadla som si pred tých típkov zo sociálky a nervózne som si dupala nohou.
Bola to najdlhšia večera v mojom živote. Kto by povedal, že sa o mňa niekto bude biť? Sociálka sa nedala a nasilu si ma chceli zobrať. Tvrdili, že nie je možné, aby som si len tak pofľakovala po ulici, keď nemám rodičov. Zdôraznili to toľkokrát, až sa mi hrnuli slzy do očí. Nemusia mi stále pripomínať, že som sirota.
Jonny s Veronicou sa však tiež nedali. Tvrdili, že u nich sa budem mať ako prasa v žite a dajú mi všetko. Ako dôkaz ukazovali ako som oblečená a že tak dokonale bude o mňa postarané vždy. Obraňovali sa tým, že mi zabezpečia nadrahšie a samozrejme najlepšie štúdium, aby som v budúcnosti mala dokonalý život. Dúfam, že to len hrali, lebo to by som im už nedokázala oplatiť.
Liam niekedy už aj strácal nervy a snažil sa ísť na to po zlom, ale vždy som ho zabrzdila a pod stolom som mu držala ruku, aby sa kľudnil. Prebiehalo to fakt stresujúco a ja už ani neviem ako, ale zrazu sa dohodli. Prekrikovali sa jeden cez druhého, ale Payneovci vyhrali.
Podpísali tam aj hneď papiere o mojej adopcií a ja som si len kúsala do pery. Absolútne som nevedela ako im to teraz oplatím.
Keď sme sa vrátili k nim, mala som, čo robiť aby som im toľko ďakovala. Celý zvyšok večera som ich otravovala tým, akí sú geniálni, že mi pomohli. Stále som po nich chcela, aby mi povedali, že čo im ja mám dať.
Vždy však ich odpoveď znela "hlavne, že budeš šťastná".
Lenže, keď som videla Leeroya, nebola som si tým moc istá. Ako keby som niečo nevedela. Niečo, z čoho ma vyšachovali.
