from Dance to Love

Slovo "Prepáč" by mu poškodilo ego

Z pohľadu Justina

„Bieber vstávaj,“ zobudil som sa na to ako do mňa niekto štuchá.

„Bože čo je?“ zamrmlal som a chcel som sa pretočiť na druhý bok, no ako som to urobil, padol som na zem. Hneď ma to dostatočne prebralo. Rýchlo som sa postavil.

„Prečo si spal na gauči?“ zasmial na Rayn?

„Čo ja viem. Prišiel som o tretej ráno a bol som taký unavený, že som sa zložil sem.“

„Kde si bol?“ vyzvedal Lil.

„V tanečnom štúdiu,“ mykol som plecom, „tancoval som.“

„Do tretej ráno?“

„No. Koľko je hodín? Prečo ste ma vlastne budili?“

“Je pól jedenástej. Včera sme sa dohodli na jedenástu ak si nepamätáš. Bayi o štvrtej letí lietadlo, tak aby stihla.“

„Aha,“ povedal som a zachoval som si pri tom neutrálny výraz.

„Ospravedlníš sa jej?“ opýtal sa ma po chvíli Lil, keď sme fajčili na balkóne.

„Nie,“ povedal som okamžite. Načo on na chvíľu zamrzol. Neospravedlním sa jej za to, že som jej povedal pravdu do očí. Možno ma to trochu mrzí, ale nemôžem jej začať veriť len tak zo dňa na deň.

„Ako myslíš,“ povedal a vyfúkol dym z cigarety.

„Ešte neviem,“ opravil som sa. Nepotrebujem, aby bol na mňa naštvaný kôli nej aj môj najlepší kamarát.

„Máš čas na rozmyslenie kým tam prídeme. Teda ak tam príde, po tom včerajšom výstupe,“ dofajčil a nechal ma tam samého. Budem sa jej musieť ospravedlniť. Uvidím kedy. Dofajčil som aj ja a išiel som sa ešte osprchovať a pobaliť. Všetci traja sme došli do podzemnej garáže, kde som mal zaparkované auto (Land Rover). Nastúpili sme, ja na miesto šoféra a vyrazili sme.

Pred budovou už všetci čakali. Teda okrem Bayi. Pozdravili sme sa, ja som odomkol a vošli sme dnu. Dnes som vymýšľal choreografiu ja, takže sme sa rozcvičili a začali sme. Myslel som si, že Baya už nepríde lebo meškala niakych dvadsať minút, no moje predstavy zmizli, keď sa vo dverách objavila jej silueta. Zložila si veci, úsmevom (no myslím, že falošným) sa pozdravila a postavila sa úplne dozadu, odkiaľ sledovala kroky tanca. Musím uznať, že takto ako tancuje ona som nevidel tancovať ešte žiadnu babu. Dáva do toho niečo viac.

Z pohľadu Bayi

Prišla som domov s očami červenými od plaču. Rýchlo som išla do sprchy, ktorá ma vždy aspoň trochu upokojí. Zabalila som sa do župana a išla som si pozreť letenku. Rozhodla som sa, že pôjdem už zajtra podvečer a vrátim sa v sobotu. Takto nič nezmeškám. Možno tak jednu hodinu. Myslím, že Justin sa mojej neprítomnosti len poteší. Nakoniec som našla letenku na piatu poobede a naspäť do NY mi letí o šiestej ráno. Na zajtra sme sa dohodli, že začneme skôr, takže mi to vyhovuje. Keď som všetko zarezervovala bolo osem hodín večer a ja som mala pocit akoby som minulú noc vôbec nespala. Je zvláštne ako vás plač, smútok a podobné pocity dokážu unaviť. Zahrabala som sa do perín a do piatich minút som zaspala.

O desiatej ráno ma zobudil budík. Rýchlo som si urobila kávu, na jedlo som vôbec nemala chuť, obliekla som si čierne legíny a čierne obtiahnuté tričko, na ktoré som si ešte zobrala fialový kabát, čierne Pumy, zobrala tašku s vecami a išla som. Síce som meškala asi dvadsať minút, ale no čo už.

Keď som prišla do miestnosti, z ktorej sa už ozývala hudba, zložila som si všetky veci, nahodila falošný úsmev na pozdrav, postavila som sa dozadu a sledovala kroky. Musím uznať, že boli vážne dobré.

Celý čas som sa s nikým nerozprávala. Až potom so Stellou a babami chvíľu, ale to bolo za celý ten čas všetko. Justin tiež nič neprehovoril. A vlastne čo som od neho čakala.... Bola som naivka, keď som si myslela, že aspoň povie to hlúpe slovíčko prepáč. No nepovedal. To by totiž mohlo poškodiť jeho hrdosť a ego, ktoré je asi to najväčšie aké som kedy videla. Skočili sme druhej. Rýchlo som odtiaľ išla, lebo dnes som niak nemala náladu na nikoho. Na rozlúčku ma ešte všetci objali, teda všetci okrem Justina. Chceli aby som ešte chvíľu ostala no, vyhovorila som sa na to, že sa ešte musím baliť, aj keď  to som trochu zaklamala, pretože veci som v LA mala a brala som si akurát tak kabelku s peňaženkou, pasom, dokladmi a mobilom. Keď som prišla do bytu, osprchovala som sa, ako to je vždy po tréningu, obliekla som si úzke rifle, tielko, na to sveter, členkové čižmy, zobrala kabelku s potrebnými vecami a pobrala sa na letisko.

Lietadlo po hodine letu pristálo. Najprv som si myslela, že pôjdem najprv do domu, ale nakoniec som si objednala taxik rovno na cintorín. Našla som hrob našich, ku ktorému cestu som poznala aj po slepiačky a sadla so si na kraj.

„Ahojte,“ začala som rozprávať. Vždy sa tu s nimi rozprávam nahlas. Mám tak pocit, že vtedy ma najlepšie počujú.

„Mami za dva dni by si mala presne 40 rokov,“ usmiala som sa no už cez slzy,“ ale ja som ti prišla zagratulovať už teraz, pretože niak v poslednej dobe nestíham, ale to určite obidvaja vidíte aj sami tam z hora. O tej ponuke, čo som dostala z NY som vám hovorila, no a nakoniec som to vzala. Všetci ma v pohode priali. Teda skoro všetci,“ zamračila som sa pri spomienke na Justina, „hádam si to niekedy vysvetlíme. Neviem, čo vám mám ešte povedať. Veľmi mi chýbate. keď niekto povie, že časom sa to všetko utrasie a ja zabudnem nemá pravdu. Pretože mňa to, že som vás stratila bolí ešte stále tak isto silno. Dokonca v niektorých prípadoch ešte viac,“ do neznáma som tak rozprávala dosť dlho, potom som ešte zapálila sviečky a v tichu tam sedela až kým sa nezačalo stmievať. Rozlúčila som sa so slzami v očiach a pobrala sa domov. Keď som prišla bola už tma a pól deviatej večer. Zaliala som si jednu instantnú polievku, najedla som sa, potom som sa ešte išla osprchovať a na chvíľu som si išla ľahnúť, pretože stávať musím o štvrtej ráno, aby som stihla len na šiestu. Nastavila som si budík a ponorila som sa do ríše snov.