0:19
Počkala som až do polnoci, vtedy by už mala skončiť oslava aby odpísal, no on nič. Zrejme len nepočul a odpíše mi ráno, alebo mi to rovno povie osobne. Radšej už pôjdem spať, zajtra je škola.
7:20
Zobudím sa na zvuk budíka. Zistím, že je to môj posledný nadstavený budík, takže si budem musieť pohnúť ak chcem stihnúť školu. Vstanem ako mátoha a došuchtám sa do kúpeľne. Šesť hodín spánku naozaj nestačí. Mama je opäť v práci a Robb odišiel včera večer. Ešte sa sem vráti, dobaliť posledné veci, no hovoril že tak skoro to nebude, musia totiž povybavovať nejaké veci okolo bytu.
Už automaticky vytiahnem kefku na zuby a umyjem si ich. Vrátim sa späť do izby a zo šatníka vyberiem prvé, čo nájdem. Letmo zachytím že sú to trojštvrťové legíny a žltá blúzka. Dajme tomu. Vezmem svoj ošúchaný batoh a vyjdem z bytu. Pozriem sa na hodinky. Je 7:44. Ak sa poponáhľam, stihnem to do ôsmej.
7:58
Zadychčaná klesnem do lavice a práve vtedy zvoní. Všetko je rovnaké, ako každý deň. Hodina, prestávka, hodina, prestávka, najesť, učiť sa, odpovedať, prestávka. Cez hodinu hádžem na Willa pohľady, no neopätuje ich. Každú prestávku sa niekam vytratí s kamarátmi a znemožňuje mi tak porozprávať sa s ním. Príležitosť dostanem až pred budovou školy, na konci vyučovania.
13:39
"Will?" zakričím naňho. Pomaly sa otočí, povie niečo svojej partii a zamieri ku mne.
"Čo potrebuješ?"
"Chcela som sa len opýtať prečo si mi včera neodpísal na správu," poviem.
"Ty si mi písala? Zrejme som nepočul, na oslave bol hluk," usmeje sa a ja prikývnem.
"A ešte jedna vec.. nemali sme ísť dnes von?"
"Ach, jasné. Fajn, rozlúčim sa s kamarátmi a môžme ísť," odkráča späť k nim. Niečo im povie a oni sa zasmejú. Vráti sa ku mne so širokým úsmevom na tvári. Usmejem sa aj ja a vykročíme.
"A čo sme plánovali robiť?" zaujíma sa.
"Hovoril si niečo o mojej profilovke...," nadškrtnem.
"Och, áno, orangutan. S tým niečo urobíme však? Poznám skvelé miesto kde si ľudia robia fotky. Hm, ale možno by si sa mohla prezliecť do niečoho, eh, lepšieho," jemne mi naznačí že moje oblečenie stojí za hovno. Zahryznem si do pery.
"Okej, môžme sa staviť u mňa doma," odvetím s predstieraným nezáujmom. Počas cesty s ním neprehovorím ani slovo. Odomknem vchodové dvere a vkročíme dnu.
"Počkáš tu?" opýtam sa, nechcem, aby videl náš byt.
"Jasné," odpovie a oprie s o stenu.
Vojdem do svojej izby a otvorím šatník. Och bože. Dám si staré riflové kraťase, sú pekne zošúchané, no stále vyzerajú celkom k svetu. Na vrch si oblečiem biele tričko s nápisom. Malo by to stačiť na "Willove pomery". Obujem si biele tenisky a vrátim sa dole.
"Tak, kde je to miesto?" začnem.
"Uvidíš," žmurkne na mňa a ja sa usmejem. Prejdeme okolo školy, no nepokračujeme smerom na Scarmen Avenue. Ideme k opustenej továrni. Je to stará budova na konci mesta a oficiálne sa tam nesmie chodiť. Nájdu sa však odvážlivci, ktorí sa tam stretávajú, sprejujú a ničia. Will očividne patrí k nim. Nikdy som tam nebola, príliš sa bojím a aj tak by som tam nemala čo robiť. Nemôžem však priznať strach pred Willom. Nasledujem ho. Obídeme budovu a podlezieme dieru v plote. Modlím sa nech nás nikto nechytí. Prejdeme cez veľké kovové dvere a ocitneme sa v obrovskom sklade. Okná sú porozbíjané, na zemi vidím použité striekačky. Steny sú od stropu až po zem posprejované. Už viem odkiaľ majú všetci tie profilovky.
"A sme tu," Willov hlas sa ozýva v prázdnom priestore. Vytiahne mobil a ukáže sa stenu, tam, kde sa mám postaviť. Nemám tušenia ako pózovať, tak sa opriem o jeden bok a ruky nechám voľne visieť. Will si trochu povzdychne a podíde ku mne. Nastaví ma tak, aby bola fotka pekná. Ruku mi položí na bok, druhú nechá voľne visieť pozdĺž tela. Tvár mi trochu nadvihne a natočí jemne nabok. Je skúsený, premýšľam, koľkým dievčatám už robil fotku. Odstúpi a začne ma fotiť. Usmievam sa, hlavu nakláňam na jednu stranu, užívam si to.
Po niekoľkých minútach je hotový. Sadneme si na kovové schody v zadnej časti miestnosti a prezeráme si fotky. Opieram sa o jeho rameno a čudujem sa, ako sa mu podarilo vyfotiť ma tak pekne.
"Táto je skvelá," ukáže na jednu.
"Táto je ešte lepšia," zasmejem sa.
"Tak túto?" ukáže na fotku kde mám na tvári jemný úsmev.
"Hej," široko sa usmejem.
"Pošlem ti ju keď budem doma," postaví sa.
"Veľmi ti ďakujem," postavím sa na špičky a objímem ho. Objatie mi opätuje a potom sa vydáme na cestu naspäť.
17:06
Na facebooku mi blikne správa. Will mi poslal vybranú fotku. Hneď ju nastavím ako profilovku. Netrvá dlho a pribúdajú mi likes a komentáre. Je tu jeden od Cary, a tiež od Willa.
Cara Marlene: Tu si aká pekná!
Will Trainer: Najkrajšia :)
Obom odpíšem a potom sa odhlásim. Mám veľké šťastie, že mám Willa.
ESTÁS LEYENDO
Fake Girlfriend
Novela Juvenil"Urobíš pre mňa niečo?" Obočie mi vystrelilo nahor. Čo už by len Will Trainer mohol chcieť odo mňa? "Uh, no.. dobre a o čo ide?" zahabkala som. "Budeš moja falošná frajerka?"
