"Ak teraz odídeš, všetko sa zmení. Všetko sa pokazí!" kričal som na neho zatiaľ čo on sa chystal otvoriť dvere. Zastavil sa a otočil sa ku mne so smútkom v očiach. Aspoň myslím že to bol smútok. "A čo sa zmení Lou?" Snažil sa to zakričať ale nemohol. Videl som slzy v jeho očiach a vedel som, že to už dlhšie nevydrží. "Ale Harry," "Nie Lou!" prerušil ma. Skôr ako som stihol znova niečo povedať, pokračoval. "Nemáme byť spolu" Nikdy sme nemali! Nemal som sa do teba zamilovať. Bola to tá najväčšia chyba v mojom živote." kričal. Cítil som, ako sa mi hrnú slzy do očí. Snažil som sa byť silný. Bol som, až pokiaľ to nepovedal. Pokiaľ nepovedal tú vetu. Tú, ktorá všetko zmenila. "Kiež by som ťa nikdy nestretol." Po tejto vete sa mi naposledy zahľadel do očí. Stačil mi jediný pohľad a vedel som, že je koniec. No to ešte nebolo všetko. Chcel som. Prosil som aby sa to nestalo. Aspoň nie pred ním. Nechcel som aby videl ako veľmi ma to zranilo. No bolo to hlasné. Možno si poviete: Ako môže niekto počuť puknutie srdca. Ale toto fakt počuť bolo. Nemohol som uveriť tomu že sa to stalo. Určiteto počul aj on. Je to nemožné ale toto. Toto. Ešte raz som sa mu pozrel do očí, no on odvrátil zrak. Cítil som slzy, ktoré mi stekali po tvári. Plač sa stále stupňoval a ja som nevedel čo robiť. Obrátil som sa a chcel som odísť ale podlomili sa mi kolená a ja som sa bez akéhokoľvek spôsobu zabrániť tomu zrútil na zem. Bez snahy postaviť sa opeť na nohy som si iba pritiahol kolená čo najbližšie k telu a ešte viac som sa rozplakal.
Harryho pohlaď
Keď sa mi pozrel do očí, nevydržal som to. Príliš to bolelo. Ale ako som si všimol, nie asi iba mňa. Ale čo som mal čakať? Chodili sme spolu 3 roky. Už pred rokom, keď nám náš vzťah zakázali. Vlastne ho zakázali už na začiatku. Teraz nám zakázali stíkavať sa spolu, rozprávať sa, smiať, či dokonca pozrieť na seba. Nikdy som to takto nechcel. Miloval som Louisa a nikdy som o neho nechcel prísť. Vedel som že takto to bude lepšie. Prišla však ďalšia rana. On plakal. Kvôli mne. Tak trochu som to čakal, ale bál som sa toho. Nechcel som ho zraniť až tak. Otočil sa a chcel odísť, ale spadol. Neudržal sa na nohách a len tak sa zvalil na zem. So slzami v očiach. Nepokúšal sa vstať. Iba si k sebe pritiahol nohy a plakal. Bol schúlený na zemi a plakal. Iba kvôli mne. Ale musel som to urobiť. Bolo to správne riešenie. Aspoň myslím... Chvíľu som sa na neho pozeral. Na jeho schúlené telo ležiace na podlahe. Keby som tak mohol. Ale nemôžem. Miesto toho aby som mu pomohol vstať a uťešiť ho, tak ako to robím vždy, som sa iba otočil a odišiel som z izby. Louiho som nehal tam. Ležať na podlahe a plakať. Nikdy som sa necítil tak hrozne. Ale musel som to urobiť. Viem že som mu zlomil srdce, ale nie iba jemu. Zlomil som ho aj sebe. Nechcel som. Ale musel! Vyšiel som z dverí a porozhliadol som sa po chodbe. Nikto tam nebol. Vybral som sa smerom k izbe jedného z chalanov. Nevedel som ku ktorému pôjdem. Len na chvíľu. Kým si nevybavím novú izbu. Ponáhľal som sa chodbou a cítil som, ako sa mi slzy znova derú do očí. Zastavil som sa. Nemôžem ísť ku chalanom. Čo im poviem? Ako im vysvetlím, prečo plačem? Zostal som stáť na chodbe a rozmýšľal som. Ani som si nevšimol chalanov, ktorí sa ku mne blížili. Zavolali na mňa a ja som už nemal šancu utiecť. Videli ma a bolo by to zvláštne. Nechcel som aby sa ma niečo pýtali, ale tomu som sa asi nevyhol. Dobehli za mnou z úsmevom na tvárach. Stále sa smiali. Potom som ale zdvihol zrak od zeme a každému z nich som sa pozrel do očí.
