Takže som sa rozhodla písať ďalej aj keď to nečítate. Dúfam že si toto aspoň niekto prečíta.
_____________________________________________________________________________
Neviem ako bude skupina fungovať. Keď sa so mnou Louis nerozpráva. Viem. Je to síce aj moja chyba ale, ja som nechcel! Robím to pre nás. Dúfam len že si nikto nič nevšimne a všetko bude ako vždy. Nechcem totiž aby sme sa rozpadli! NIKDY!
Dnes sme posledný deň v Poľsku a potom ideme na Slovensko a do Česka. Počul som, teda... Louis mi hovoril že je tam hrozne veľa Larry Shippers. Naozaj dúfam že na nič neprídu. Aj keď... oni sú najmúdrejšie so všetkých Directioners a asi je hlúposť myslieť si že si nič nevšimnú, ale nechcem aby boli sklamané. Viem že by im to veľmi ublížilo a ja o nich rozhodne nechcem prísť! Veď kto by potom písal tie úžasné fanfictions? Určite ich nechcem sklamať! Veď oni a chalani sú to jediné čo teraz mám.
Louisov pohľad
Zobudil som sa na klopenie pri dverách. Nechcelo sa mi vstávať z postele a tak som iba zakričal: "Vstúpte! Je otvorené." Vo dverách sa objavil Liam. "Dobré ránko ty náš macko!" povedal so smiechom pri pohľade na mňa. "Ahoj," odzdravil som. "Potrebuješ niečo?" milo som sa ho opýtal. Snažil som sa k nemu byť čo najmilší. Nechcel som, aby niečo vedel. Teda ak mu to Harry už nestihol povedať. "Idem po Harryho veci," takže mu to asi povedal. Odvrátil odo mňa pohľad a presunul ho na Harryho tašku s vecami. Mne však na rozdiel od neho zmizol úsmev z tváre. Silno som hodil hlavu naspäť do vankúšov. Hneď na to som sa postavil a prešiel k taške s jeho vecami. Schmatol som ju zo zeme a hodil ju Liamovi. On si ma premeral pohľadom a následne povedal: " Spal si v Harryho pyžame?" Pozrel som sa na seba a potom zase na neho. "No a?" Odsekol som hnusne. "A nič. Len chcel svoje veci a," "Dám mu ho po koncerte!" Povedal som mu a otočil som sa speť k posteli. Liam asi pochopil že má odísť a tak aj urobil. Neviem to iste ale cítim že sa mi začínajú vzďaľovať. Už to nieje také ako pred tím. Nie sme už takí zohraní ako kedysi. Všetko sa mení! Vyzliekol som sa z JEHO pyžama a vliezol som speť do postele. Vlastne to ani nebolo pyžamo. Bolo to len tričko. Ani neviem prečo Liam povedal pyžamo. Harry väčšinou spával iba v boxerkách a on to vedel. Alebo bol úplne nahý. Keď sme boli spolu. Ale teraz dosť! Nechcem už riešiť iba Harryho. Musím zabudnúť. Viem že musím! Aj keď nechcem...
Dnes sme v tomto meste posledný krát. Mal by som si ho ísť konečme pozrieť! Plánovali sme to spolu s Harrym ale kedže sa so mnou včera rozišiel, asi nikam nepôjdem. Celý deň som teda preležal v posteli...
"Tak čo chalani. Pripravení?" Spýtal sa Paul hneď ako vošiel do šatne. Pozrel sa na každého jedného včetne Harryho. Ten ale upree sledoval iba mňa. A to už hodnú dobu. Dosť ma to znervózňovalo. Jeho pohľad ma vždy rozodí a to aj teraz. Dnes to však bolo iné. Nevedel som z jeho pohľadu určiť na čo myslí. "Tak poď!" Potiahol ma Liam za ruku. Postavil som sa a kráčal som ako prvý.
"I am in love with LOU and all HIS little!" Spievali sme Little Things a pravdepodobne niekto zabudol text! Snažil som sa to ignorovať ale keď sa na mňa potom ešte pozeral, rozhodilo ma to! Všetko to bolo pre mňa také ťažké a on mi to robil ešte ťažšie! Neviem či si to uvedomoval, ale pomaly ma to zabíjalo. Ani nevedel čo to robilo s mojím srdcom. Myslel som že ho už viac zlomiť nemože ale zlomil ho ešte viac...
Harryho pohľad
Skončili sme pesniku. Postavil som sa, zavrel som si oči a vychutnával som si ten potlesk a jakot. Nechcel som vnímať nič iba ich. Directionerov. Otvoril som oči a pozrel som sa na Louiho. Jeho presvedčený pohľad smeroval na mňa. Schádzal z plošiny a smeroval do stredu pódia. Uprene som ho sledoval a úprimne som nevedel čo chce robiť. "Počúvajte!" Zakričal do mikrofónu a ja som dostával vážne strach s toho, čo nasleduje. Všetky oči v miestnosti sa otočili na neho a čakali, čo sa bude diať. "Chceli sme vám povedať pravdu, ale toto je teraz pravda. Larry," začal a pozrel sa na mňa. Moje srdce začalo búšiť 100 krát rýchlejšie. "Larry," znova zopakoval a ja som na neho zmätene pozeral. "Bol skutočný, ale už nieje. Miloval som Harryho a on miloval mňa ale, to je už minulosť! Nemilujem ho! Ani on mňa! Takže ak veríte, neverte. Pretože Harry sa so mnou rozišiel." otočil sa znova na mňa. "Všetko si zničil." potichu zašepkal do mikrofónu ako keby som to mal počuť iba ja. Všetky hlavy v sále smerovali na mňa. Chalani na mňa zmätene pozerali. Nevedel som čo robiť. Mikrofón mi vypadol z ruky. Zrak som presúval na každého jedného z nich okrem Louisa. Rukou som nahmatal východ a pred tím, ako som vybehol som sa posledný krát pozrel na Louisa. Mal zvesenú hlavu a jeho oči smerovali na zem. Rýchlo som vybehol z pódia a utekal som dlhou chodbou. Zastavil som sa pri WC a rozrazil som dvere. Slzy mi padali z očí hroznou silou. Oprel som sa o stenu a ešte viac sa rozplakal. Celým mojím telom prechádzali nezastaviteľné otrasy. Pod návalom vzlykov sa mi podlomili kolená a ja som spadol na zem. Kolená som si pritisom k hrudi a oprel som sa o stenu kabínky. Zlomil ma! Tak ako ja jeho. Teraz viem ako veľmi ho to bolelo. Ale ja som to aspoň nespravil pred našími fanúšikmi. Už nikdy ho nechcem vidieť. Už neikdy nechcem nikoho vidieť! Nikdy...
Louisov pohľad
"Choď za ním!" dohovárali mi chalani. "Ale ja nemôžem." povedal som priam zúfalo. "A ani nechcem!" vypadlo zo mňa skôr, ako som si stihol uvedomiť čo som vlastne povedal. Chcel som ísť za ním. Tak veľmi! Ale keď....
Harry si tu?" pomaly som otváral dvere od záchodov. Dúfal som že tu bude, lebo všetkoostatné som už prehľadal a keby nebol tu, fakt neviem... Keď som započul tiché vzlykanie, vedel som, že je tu. Prekvapovalo ma, že ešte stále plakal. Prešlo už pol hodiny od vtedy čo utiekol. Aj keď je pravda že ja som plakal dlhšie. Ani vlastne neviem, kedy som prestal. Asi som sa tak unavil že som zaspal. Od únavy. No teraz som mal chuť plakať znova. Ale musel som byť silný. Musel som mu dokázať, že ma nemôže len tak ľahko zlomiť! Zlomil mi srce, to áno ale nemusí vedieť, že som taký slabý. Aj keď mi tak veľmi ublížil, stále som ho miloval. Na záchodoch mi to pripomenulo naše prvé stretnutie. Viete čo sa hovorí. Prvý krát náhoda, ale druhý krát osud. Možno toto je náš osud. Ale prečo? Prečo sa máme navzájom milovať keď nemôžeme byť spolu?
"Harry?" chcel som otvoriť dvere od kabínky, z ktorej vychádzali vzlyky a tichý plač. Zastavil som sa. Čo mu poviem? Že ho stále milujem? To nie! A nebudem sa pýtať čo sa stalo, keď to veľmi dobre viem. Ale prečo? Prečo plače? Veď to on sa so mnou rozišiel! Aj keby, ako som mu mohol ublížiť? Možno že som mu iba poškodil povesť. A preto plače. Naozaj je taký sebecký? Ale no tak Loui to si sám nemyslíš! A čo naši fanúšikovia? Ako sa k tomu postavia? K tomu že sme boli spolu? A čo Larry Shipperi? Čo si pomyslia? Dúfam že si nič neurobia! Nechcem o nich totiž prísť! To jedine oni nám vždy dávali nádej. Ich kresbami a videami. Dúfam že neprestanú veriť! Lebo ja ho stále milujem. A budem.
"Boo?" počul som tichý hlas. Skoro som mu nerozumel. Prisahal by som že mal hlavu zloženú v tele alebo mal na tvár položenú v dlaniach. Miloval som to. Ten hlas. Znel ako keď sa ráno zobudil a povedal "Good morning sunshine." Vždy som sa nad tím hlasom v duchu roztápal. "Áno?" povedal som neiste. "Prečo toto všetko? Prečo sme to mali také ťažké? Prečo sa to stalo?" "Prečo sa to stalo? To ty si to skončil! Ja som nechcel. Chcel som s tebou ostať. To ty ma už nemiluješ!" naštvaný som vybehol von a zabuchol za sebou dvere.
Harryho pohľad
"To ty ma už nemijuleš!" "Čo??" povedal som si v duchu a potom som počul buchnutie dvermi. "Ja ťa ale stále milujem."
