"Loui!" Neznámy hlas rázom prebil ticho a ja som sa na intenzitou toho hlasu mal chuť skrútiť od bolesti a už nikdy neuvidieť svetlo sveta. Chcel som tvár skriviť v zvláštnom výraze, ale nedalo sa. Chcel som pohnúť rukou no ako keby mi celé telo skamenelo. Silné trasenie s mojím telom a hlavne hlavou však niečo prebudilo a ja som mohol aspoň otvoriť viečka. Pomaly som ich od seba rozliepal až pokiaľ sa mi do očí neprebilo ostré svetlo. Okamžite som ich znova privrel a skúšal ich znova otvoriť. Svetlo časom prestalo byť také oslepujúce a moje oči si zvykli. Pomaly som sa obzeral okolo seba no jediné čo som videl boli rozmazané siluety ľudí. Pozrel som sa vedľa seba. Niekto pri mne stál no nevedel som rozpoznať, kto to je. Osoba sa mi začala približovať a dlhé vlasy sa skoro až dotkli mojej tváre. Hlas znova prehovoril a bol som si istý že je to dievča. Ten hlas som už niekde počul! Ale aby som si spomenul.
"No tak Louis počuješ ma? Odpovedz!" Teraz som už zreteľne počul jej hlas a pomaly som začal svoje telo dvíhať aspoň do sedu. "Louis odpovedz!" "Som v poriadku!" skríkol som ale ako krik to nevyznelo. "To je fajn. A môžeš sa postaviť?" znova ten hlas. Začal som sa zdvíhať zo zeme a väčšina ľudí, ktorí sa pred tým skláňali pri mojom tele začali odchádzať. Zaostril som na všetkých a niektorí si oddýchli, niektorým to bolo celkom jedno a tí ostatný stále zhrozene stáli a pozorovali ma. Otočil som sa a konečne som ju uvidel. "T-ty"...
Tak fajn prepáčte že to je EXTRA krátke ale musím odísť takže som chcela napísať aspoň niečo... Ale sľubujem že ešte dnes pridám ďalšiu časť :) A veľmi pekne ďakujem za Votes :) výdy to poteší :)
