Večným spánkom,
A hoc s hlavou do oblakov a pohľadom vzpriameným.
Stratil chrám svoj,
V chuti súčasťou byť sveta, bol svet preňho trápením.
Koľko citu,
Ó, Koľko sa ho zmestí k duši, koľko plní denne život náš.
V žiare svitu,
Keď ty náhle.. zrazu.. inak.. niečo nové vykonáš.
A len spoznať chuť,
Tú čo budí dokonca aj v svete stratenom tom svojom ľudí.
Mení náhle,
A pocit radosti z toho čo nebolo, sťa púšť čo má keď dážď ju studí.
Večným spánkom,
Predsa večnosť nieje s časom, iba s okamihom.
Objavil chrám svoj,
A šťastie nehľadal už vtedy, to sa objavilo samé pri ňom.
Koľko citu,
Koľko nevzbúri sa v tebe, aj keď mnohé zlo sa o to snaží.
A už neopitú,
Svoju dušu nájdeš v tele, v ktorom taktiež s pravdou chrám tvoj leží.
A len spoznať chuť,
A odvaha nevkročiť na súš nohou suchou, kde rieka sa črtá.
Zmenila všetko,
A teraz zvedavosť, láska a bez slov činy uvolnili putá.
A možno chvíľa, či deň, aj mesiac, ba rok,
Zdala sa krutá a trvácne ťažila krok.
No v deň, kedy odvaha rozkvitla v pahrebe,
Aj nádej v nej vzrástla či na dnešný deň.. či pri pohrebe.
