Svit ranný vnútrom nory sa rval,
Ja napriek únave hru tú, som hral.
A zrazu z čista denných krás,
Začul som slovko.. to tvoj hlas.
Zbystril som sluch svoj a pozor dal,
A v slovách známych, cudzosť zbadal.
Aj keby bolo kolo mňa sto ľudských más,
Pri tvojom slove ja hneď spozorniem zas.
A hoc sa dnes neobraciaš na mňa,
A hoc nieje pre mňa tvoj pocit či smiech,
Vždy bude opíjať ma tvojich tónov lieh.
