Pomaly začať,
A strácať viac než dobrovoľne stratil by si rád.
Dozadu kráčať,
A vracať sám seba k minulosti viac než tisíc krát.
Uviaznuť v čase,
Kde nieje viac, či menej možností na život.
Stratený v mase,
Ľudskej čo plače a na seba usmieva sa krivo.
Pýtať sa ticho,
Že čo je správne, a čo zmeniť treba v okamihu ?
Počuť len echo,
Dav, čo ti radí, no zanechal v tvojom srdci ryhu.
Pomaly začať,
A nájsť viac než dobrovoľne hľadať by si chcel.
Stáť a nie kľačať,
Vyjsť trocha z davu, kde plno je bezduchých tiel.
Uviaznuť v čase,
No rozväzovať pomaly tie uzly čo si spravil.
Precitnúť zase,
A nehľadieť na studne pred tebou čo svet otrávil.
Pýtať si ticho,
Nie len slová a vety donekonečna v sebe dusiť.
Zarmútiť všetkých,
No v sebe nájsť úsmev, tak to občas treba skúsiť.
Maľuješ slovami svoj svet a strácaš činy v povetrí,
Čo by si robil, a ako konal keby na život sekundy máš tri ?
Sklamala by ťa smrť ? Áno.. Veď len čakáš na príležitosť.
Prítomnosť strácaš, v ďalšie dni dúfaš, to je tvoja opitosť.
