Som dušou zranený ? A či zlomený ? Možno len vidím tmavo svet,
Prečo tých prúdov ? Na čo tých nádejí ? Veď predsa bezcieľne rastie kvet.
Keby som mohol životom plávať, nečeriť pritom hladinu.
Bol by som žiaril, a smiechom plakal a to len pre tú, jedinú.
Zvláštne že ten cit vážiť si môžeš, len keď ním budeš trpieť sám.
Zvláštne že stálosť, zaniká v bolesť, aj keď si svojho sveta pán.
Zvláštne že lásku chovám len k jednej a pritom v lásky upadám.
Pravda že túžbu nemôžeš sľúbiť, tá podlieha len hlbinám.
A tak sa pýtam, možno sám seba a možno hlasov v dave.
Čo vlastne vidím ? A že čo hľadám ? V bez konca zmätku v hlave.
Nevidím nič, a hľadám snáď všetko, no našiel som iba ju.
