Fairy Tales ＆Quotes

Železná ruža

  Podzemie je temné miesto. Tmavé a chladné. No je to tiež územie kde sa nachádzajú neuveriteľné poklady, obrovské siene, chodby, podzemné rieky a jazierka s vodou krištáľovo čistou a tak chladnou že smrteľníkom tuhnú údy. Je to miesto ktoré dokáže poskytnúť ochranu. Hlbokých útrob zeme sa nedotýkajú vrtochy počasia, nemenia sa celé veky.

Tu v podzemných sálach žil Pán týchto siení, strážca pokladov. Volali ho Drakan, strážca podzemného draka, ktorý vyzeral ako obrovský had, ibaže mal krídla. Jeho telo bol jeden veľký sval, ktorý ovinutím dokázal rozdrviť aj najtvrdšiu skalu. No tento drak pokojne ležal v najhlbšej jaskyni na kope drahokamov, ktoré bedlivo strážil, spolu s ostatnými pomocníkmi, hadmi, ktorý sa hmýrili všade navôkol. Nebol to však len tak nejaký drak, on totižto zdieľal jedno srdce so svojím Pánom. Boli naveky prepojený. Čo cítil jeden, cítil aj druhý. Ak by umrel jeden, umrú obaja. Ich životy boli prepletené, boli jedným.

Drakan bol duchom samotného pohoria, žil vo svojom podzemí, dlhé hodiny mlčky sedával na svojom diamantmi vysádzanom tróne. Venoval sa vytváraniu drahých kameňov. Mal v nich veľkú záľubu. Každý z tých kameňov poznal po mene, lebo každý kameň má svoju dušu. Spolu s inými duchmi tohto sveta pracoval na vývoji kováčskeho umenia, šperkárstva. Opatroval tiež pamäť sveta, ktorá je vpísaná v kameni. Bol veľmi múdry, rozvážny. No zároveň chladný a strnulý. Často na svojom drakovi prechádzal svojou ríšou a spravoval ju.

Tak sa raz po prúde podzemnej rieky zatúlal až na jej samý kraj kde sa už chladný prúd vylieval von z podzemia na svetlo, do lesov. Zapáčilo sa mu to miesto. Bolo tu počuť spev vtákov, hrialo tu slniečko, pofukoval vetrík. Keď však rozpovedal svojím podzemným druhom o svojom výlete, tí sa dosť preľakli a všemožne ho odhovárali aby to už nerobil. „Také dobrodružstvo môže byť veľmi nebezpečné." Zborovo hlásali. „Nie si tam pod ochranou hory, nemáš tam istú pôdu pod nohami. Raz tam praží slnko, inokedy je sneh a mráz. A ten ako vieš dokáže rozdrviť aj pevnú skalu." No Drakan si nedal povedať, chodieval tam čím ďalej tým častejšie. Opájal sa prírodou, jej nespútanosťou. Zavše sa tam spolu s ním na slnku vyhrieval i jeho drak.

Raz ako tak sedel, zazrel nad oblakmi čosi žiarivé. Pohybovalo sa to neuveriteľnou rýchlosťou. Bolo to ako ohnivá guľa. Veľmi ho tá vec zaujala, no nevidel z diaľky čo to v skutočnosti je. A tak vysadol na svojho okrídleného hada a pustil sa za ohnivým prízrakom na nebi. Ako zbadal keď sa priblížili bližšie, bol to vták ohnivák i so svojím jazdcom. Bol žiarivejší ako ten najkrajší červený diamant, svietil ako samotné slnko. Zaumienil si ho chytiť. Strhol sa medzi nimi boj. Drak za zahryzol vtákovi do tela, omotal ho a využil svoju neskutočnú tiaž na to aby ho voľným pádom strhol dole k zemi. Leteli strmhlav dole, až spadli do rieky vtekajúcej do podzemia. Tu vták v chlade rieky stratil svoju moc a nechal sa nevládny stiahnuť prúdom do hlbín podzemia. Vták spolu s jazdcom, ako sa neskôr ukázalo prenádhernou oblačnou vílou rozžiarili celé temné podzemie. Až teraz dostali drahokamy svoj jas. Ich krása stúpla stonásobne. Vtáka zavreli do zlatej klietky a Drakan tak získal moc i nad jeho paňou. Bola že to radosť v Drakanovej tvári z takého úlovku.

Jeho sluhovia boli z toho v pomykove. Nechápali tým ohníčkom čo sa zapálili v Drakanových hlbokých a doposiaľ temných očiach. Báli sa o svoju ríšu, ktorá teraz bola premenená na nepoznanie. Zrazu v ich chodbách fúkal čerstvý vietor a pálil oheň. Varovali ho, že vystavovať sa tomuto je nebezpečné, ale on na nich vôbec nedbal, nepočúval ich. No jeho pevné brnenie z toho najtvrdšieho kovu pomaly začalo vykazovať trhliny. A teplo prenikalo na jeho kožu, rovnako ako prúd vetra. Zaľúbil sa do oblačnej víly, jeho srdce z ušľachtilého kameňa sa ohrialo a začalo žiť svoj vlastný život. Začalo byť neposlušné. On ktorý mal vždy nad všetkým kontrolou, teraz strácal pôdu pod nohami. Zrazu cítil veci ktoré predtým nikdy necítil.

Chcel víle ukázať svoje poklady, svoju ríšu, no ona na ňu nedbala. Jej srdce bolo v oblakoch, tam patrila. No obľúbila si Drakana kvôli jeho láske, hoc boli tak rozdielny. Ako deň a noc. Trávili spolu každú voľnú chvíľu, lipli na sebe. No zatúžila víla aspoň po troche slobody i prosila Pána o možnosť previezť sa na svojom ohnivom vtákovi po oblohe. Aspoň na chvíľu si vychutnať znova vietor vo vlasoch. Pán keďže ju ľúbil viac než svoj život, nakoniec privolil. Najhoršie bolo, že vždy keď odletela vrátila do podzemia temnota. Víla lietala stále častejšie a výlety boli stále dlhšie. Tak to šlo deň za dňom a Drakanova duša temnela. Pomaly strácal nad Ohnivkou svoju moc. Víla sa oddávala hrám so svojimi družkami, veternými vílami, šantili v konároch stromov a pri štítoch hôr. Jej myseľ bola ako vietor a pomaly zabúdala na Pána ktorý sedel dole v podzemí na svojom tróne v temnote svojich myšlienok.

Keď už bol na pokraji svojich síl, ktoré všetky vkladal do udržania si víly, čo bolo dosť ťažké lebo z lásky jej nechával voľnosť. Rozhodol sa posledné sily vložiť do výtvoru ktorý pretrvá veky. Nevybral si na to drahokamy, ktoré po odchode Ohnivky aj tak stratili svoj lesk, ale obyčajné železo. Železo ako symbol užitočnosti a pomoci, lebo železo oddávna slúžilo ľuďom ako pomocník v práci i na ochranu ich domovov. Z tohto železa vykul ružu, do ktorej vložil všetky sily čo ešte mal. Tú ružu chcel venovať Ohnivke, ako symbol svojej večnej lásky, lásky ktorá nezhrdzavie pokiaľ bude živá, pokiaľ sa o ňu bude víla starať. No zároveň ako ju dokoval a stratil všetku silu, pretrhlo sa i puto medzi ním a vílou. Viac sa už z oblohy k nemu nevrátila. Nebola príležitosť jej železnú ružu odovzdať. Ona ju ani prijať nechcela, nechcela ho pripraviť aj o posledné sily. Pritom by však stačilo pár slov a všetka sila by sa mu vrátila. No ona tie slová nevedela vyrieknuť, nemohla. Nevedela mu vrátiť jeho silu a tak mu nechala aspoň ten kúsok. A tak Drakan, dračí pán, ostal stáť na prahu svojej podzemnej ríše s roztrhaným brnením a prasknutým srdcom so železnou ružou v ruke. Takto tam stál dlho, predlho a čakal že si ju víla predsa len vezme.

Po čase však pochopil že čaká márne a tak zobral tú ružu a vložil ju do najväčšieho a najskvostnejšieho kryštálu aký mal vo svojom podzemí. Tam ruža čaká na veky, na vílu Ohnivku, alebo možno na inú ktorá jej bude hodná a ktorá ju prijme a pritom nezahubí toho čo ju s láskou ukul.

Drakan sa znova vrátil k svojim kameňom, do svojich chodieb a k chladným jazerám. No drahé kamene mu už nemohli priniesť takú radosť ako kedysi, lebo už vedel že ich krása je len slabým odrazom svetla oblačnej víly. Len občas, za mesačnej noci aby ho slnko nepálilo a nepripomínalo žiaru Vtáka ohniváka, vyjde von zo svojho podzemia. A niekedy aj zaduje slabý vetrík a pohladí jeho tvár. Ak by bol niekto kto by mal odvahu sa mu vtedy hlboko pozrieť do očí, uvidel by tam podivný lesk a možno aj slzu.

Preto ak niekedy prídete na pomedzie hôr, možno tam za mesačného svitu uvidíte tmavú postavu, ktorá tam mlčky stojí a hľadí do prázdna. Nemusíte sa jej však báť. Nemá v sebe hnev, len spomienky ktoré sú naveky vtesané do jeho pevného brnenia.