Doba Temna [1] Nekromant

21. Mágia si vyberá svoju daň

   Nekromant sa dlho prechádzal v kruhoch, izolovaný od svojich mužov, zamknutý hlboko pod povrchom jaskyne v miestnosti stvorenej počas Skazy. Tu slávny Čierny Veheren plánoval útok na kráľovstvá, na mieste, kde sa mág prechádzal sa zrodil najtemnejší plán v histórii Adaharu. 

   Skaza prišla pred mnohými tisíckami rokov, v dobe, keď zo svetla povstal prvý Ysareth a z temnoty Veheren. Utkali sa v najkrvavejšej a najničivejšej vojne, počas ktorej sa prvýkrát otvorili brány do iných svetov, takých temných, že to čo z nich vyšlo sa nedalo nazývať živými tvormi. 

   Nekromant ale vôbec nepremýšľal o Skaze, či Veherenovi, jeho myšlienky boli príliš chaotické na to, aby sa dokázal napojiť na jednu konkrétnu. 

   Trvalo dlho, kým sa prestal prechádzať, keď s tým ale skončil sklonil sa k zemi a prstami začal kresliť znaky. Za každým jeho ťahom sa objavila zelená čiara a čoskoro začali vznikať runy. Okolo Nekromanta sa objavil žiarivý kruh, runy pulzovali stále mocnejším svetlom. Mág si čosi šepkal popod nos, slovám by ale nerozumel nikto, kto by v miestnosti stál. 

   Nakoniec, keď zakončil zaklínanie, sotva meter aj pol od neho sa objavila ligotavá hmla, ktorá sa začala pomaly formovať. Čarodejník zatiaľ klesol na kolená, pokúšal sa ignorovať prúd krv, ktorý sa mu rinul z úst. 

   Postava sa konečne zhmotnila a zadívala sa na kľačiaceho mága. 

   ,,Táto mágia si vyžaduje príliš veľkú silu," napomenul ho muž. 

   ,,Viem," sykol Nekromant, bolesť mu zatemňovala zrak a takmer mu bránila hovoriť. 

   ,,Je hlúposť otvárať brány do iných svetov len kvôli tomu, že sa potrebuješ porozprávať, ale cením si, že rešpektuješ moje želanie a nepokúšaš sa ma oživiť." 

   ,,Niet za čo." 

   ,,No naposledy ti hovorím, prestaň s tým. Táto mágia ťa zničí. Pozri na seba! Už si vyberá svoju daň." 

   ,,Daňou za tú... mágiu je môj zdravý rozum?" Temný čarodejník vyprskol na kamennú podlahu krv, potom jej ešte trochu vykašľal, následne sa prehol v kŕčoch. 

   ,,Pohltí ťa šialenstvo, áno. Ale len v prípade, že s tým budeš pokračovať." 

   ,,Toto je naposledy, sľubujem. Chcem... len... ah! Vedieť, či mu mám... odkázať..." Zafučal a skríkol od bolesti. ,,... niečo. Čokoľvek." 

   ,,Len to, čo som povedal prvýkrát." 

   ,,Čo ak sa... to nepodarí?" 

   ,,Potom ťa privítam pri sebe," odvetil muž, v očiach mu ale zahoreli neznáme city. ,,Dávaj si pozor." 

   ,,Nie som dieťa," štekol Nekromant, stále sa zmietajúci v bolestiach. 

   ,,A napriek tomu prežívaš fyzickú bolesť len preto, aby som nezostal bez posledného zbohom?" 

   ,,Spočiatku... mi šlo... o odpovede, sám to vieš. Samozrejme, stretnutie... by bola úžasné, ale to by bolo príliš, keď chceš... zostať... tam kde práve si. Uistil si ma, že to... čoho som... kedysi... svedkom... dočerta... uistil si ma... že mám pravdu." 

   ,,Bolo mi cťou, ale teraz pri všetkom, čo je nám sväté, prestaň sa mučiť a odvolaj to kúzlo." 

   Nekromant sa usmial, krv sa mu stále rinula pomedzi pery, na čele sa mu perlil pot a lepili vlasy. Rukou si objímal brucho, akoby mu to mohlo pomôcť. Takmer nevidel, pred očami mu tancovali čierne kruhy, bolesť sa stávala tak neznesiteľnou, že ju prestával cítiť, opúšťalo ho vedomie. 

   Zdvihol voľnú ruku, utrel si ústa a nazbieral do pľúc aspoň kúsok páchnuceho, vlhkého vzduchu. Šepol niekoľko slov, runy začali blikať intenzívnejšie, ale po chvíľke začali pohasínať. 

   ,,Zbohom," šepol muž, keď sa pomaly začal rozplývať. 

   ,,Zbohom," pretlačil mág cez pevne zovreté zuby. Sentiment ho prinútil privolať ducha z ríše mŕtvych a teraz za to bude niekoľko dní platiť. 

   Ruka, ktorou zaklínal mu klesla, v ušiach mu pískalo, hlava sa mu točila. Chvíľu pred tým ako sa dovnútra malej tmavej miestnosti pod Erevath de fei začal dobýjať Lambert van Graeme, Nekromant bez vedomia klesol na podlahu.