Doba Temna [1] Nekromant

31. Kráľovstvo drakov a trpaslíkov

   Po zasnežených vrcholkoch hôr, ktoré obklopovali trpasličie kráľovské mesto Korim, sa kĺzal snežný leopard. Pohyboval sa s ľahkosťou akej je schopný len tento druh šeliem, zelenými očami hľadal známu cestu. Už tu bol... tak veľakrát tu bol, že by tú cestu našiel aj so zaviazanými očami, presne tak ako všetci návštevníci Korimu.

   Zviera ladne dopadlo na prašný sneh, bolo také obratné, že sa pod ním bieloba neprepadla, napriek tomu, že by mohla. Rozbehol sa. Tento rok prišla zima do hôr skôr. Väčšinou sa prvé snehové vločky ukázali až posledný mesiac jesene, či predposledný mesiac v trpasličom kalendári. 

   Aj tí najmenej učení ľudia totiž vedeli, že trpaslíci majú len päť mesiacov - a každý jeden predstavoval iné ročné obdobie, každé pomenované v jazyku trpaslíkov. Na niečo podobné čarodejníci ani ľudia mená nemali. Aldon, ktorý už od detstva ovládal vznešený jazyk týchto nízkych mužíčkov, vedel, že ročné obdobie, ktoré majú naviac, predstavuje akýsi prechod medzi jeseňou a zimou, ktorému hovoria Aglája. 

   Leopard opäť skočil, tentokrát sa už dostal na dosah k trpasličím jaskyniam, v ktorých sídlil sám kráľ. Obišiel jaskyne zozadu, kde sa premenil, oprášil si sneh z odevu i plavých vlasoch a pomalou chôdzou zamieril do bájneho mesta. Vďaka jeho leopardiemu ja, sa ani v ľudskej podobe neprepadol do snehových závejov, stále našľapoval s rovnakou eleganciu. Stále v ňom bolo niečo... leopardie. 

   Trpasličí strážci ho pustili bez otázok, vítali ho ale s úsmevmi a prevolávali mu na slávu. Národ sa vôbec nezmenil - poniektorí mali strniská, iní dlhé brady, niekoľkí boli úplne oholení. Mali najrôznejšie účesy - od dlhých vlasov, v ktorých mali zapletené vrkoče až k najzvláštnejším zostrihom všetkých odtieňov zelenej. Odetí boli stále v tmavej koži, vybíjanej oceľovými cvokmi, na chrbtoch mali meče, sekery či palcáty. Čim hlbšie do hory sa dostával, tým viac sa ich vzhľad menil. Neskôr boli stále oblečení v koženom odeve, no boli to len vesty, ktoré odhaľovali ich svalnaté ruky, udierali kladivami, utierali si pot z čela, popri práci sa smiali so svojimi spolupracovníkmi na vtipoch, ktoré počuli včera nad korbeľom piva. 

   Okrem nich videl aj množstvo menších drakov, prevažne zemitých farieb, ktorí ochotne pľuvali oheň vždy, keď ich o to požiadali. Pre staršie generácie čarodejníkov bolo známe, že trpaslíci majú s drakmi najlepší vzťah, pretože ako jediní ich nepovažujú za potvory a nelovia ich, ochotne im dávajú prácu výmenou za dobytok, ktorý pre nich chovajú a vždy im bez výnimky poďakujú. 

   Okrem toho v Korime spolu s kráľom trpaslíkov žil aj Tarasil Pán drakov, obrovský čierny tvor, ktorý mal - prekvapivo - celkom slušný zmysel pre humor. Aldon si už ani nepamätal kedy ich stretol naposledy. 

   Sprevádzaný pokrikmi a úsmevmi sa dostal až k trónnej sieni, o ktorú sa trpasličí kráľ so všetkou láskou delil s Tarasilom. Aj teraz ich tam našiel oboch. 

   Trónna sieň bola neuveriteľne veľká miestnosť s ohromne vysokým stropom, ozdobená zvislo visiacimi čiernymi vlajkami so zlatým kladivom, nákovou a mečom, znakom trpaslíkov. Steny boli tmavé, no krásne zdobené zlatom a striebrom rovnako ako trón. 

   Kráľa Bhóra našiel sedieť s prekríženými nohami na zemi - ten sa zo všetkých zmenil najmenej. Vlasy i krátku bradu mal stále tmavé, jantárové oči veselé a plné života, odetý bol v čiernom, vždy si dával záležať aby sa podobal na svojich mužov, hlavu mu nezdobila koruna, na chrbte mal ale meč, ďalšiu nádhernú korimskú prácu, tento kúsok si ale sám vytvoril. Rozprával a divoko pri tom gestikuloval. 

   Tarasil ho sústredene počúval, akoby sa snažil pochopiť prúdu slov, ktorým ho trpasličí kráľ zasypáva. Drak bol ohromný - čierny ako ebenové drevo, s očami farby roztavenej ocele, nádhernými krídlami, lesklými špicatými šupinami, rovnými rohmi a metajúcim sa chvostom s trojuholníkovým zakončením. Vznešenú hlavu mal naklonenú nabok, jeho oči hovorili za všetko: ,,Prosím, prosím. Skonči už. Mám dosť!" 

   Aldon sa priblížil. ,,Vidím, že sa nič nezmenilo, drahí priatelia." 

   Bhór i Tarasil sa k nemu otočili, trpaslík od radosti zvýskol a prvý sa prihnal ku kráľovi. Na to, že mu sotva siahal po prsia, mocne ho objal a takmer zodvihol nad podlahu. Tarasil chvíľu počkal, potom ohol svoj elegantný krk. ,,Vítam ťa, priateľ." 

   ,,Tarasil," usmial sa Aldon, priložil si ruku na srdce a predviedol nízky úklon. 

   Drak spokojne zapriadol takmer ako mačka, zbožňoval, keď sa mu Aldon poklonil, bol to ich osobný žart. Rovnaký žart ako ten, ktorý mal Aldon s Bhórom. ,,Zdravím ťa, najnižší kráľ." 

   ,,Narážaš na to, že som nízky, mág?" s predstieranou vyhrážkou v hlase zasyčal trpasličí kráľ. 

   ,,Presne na to narážam," ohrnul peru Aldon. 

   Vážne tváre im ale dlho nevydržali, čoskoro sa zase začali opäť objímať. 

   ,,Prečo si sa po takom dlhom čase rozhodol navštíviť starých priateľov?" 

   ,,Chcem aby ste sa so mnou vrátili do Derevoru." 

--------------------

Poznámka pod čiarou:

Tramtarará, draci a trpaslíci! Kto sa tešil? :D