DONUTS.

3;

Prebudil ma až hlas revízora, ktorý si odomňa pýtal lístok. S povzdychnutím som vybrala lístok z kabelky a podala mu ho. On ho označil a hneď mi ho vrátil späť. Vedela som, že už nezaspím. Tak som si vybrala knihu z kabelky a začítala sa.

Postupne som začala rozoznávať nejasné kontúry budov a všímať si pamiatok Londýna. Všetko rozložené som si teda zbalila do kabelky a pripravila sa. Hneď na to sa ozval hlas z reproduktoru, ktorý hlásil, že sme na mieste.

Zobrala som do ruky kufor a vystúpila. Vonku ma ovanul úplne iný vzduch, ktorý ma nabudil. Od malička som zbožňovala cestovanie a spoznávanie nových miest. Zastavila som taxi a nadiktovala mu adresu.

Úprimne? Vôbec som si to nevedela predstaviť. V Bristole som nikdy nevidela veľkú cukráreň, samé malé, s jedným či dvomi zamestnancami. A táto tu bude veľká asi ako Tesco. No, každopádne, som zvedavá.

Keď mi taxikár povedal, že sme namieste, zaplatila som, vybrala si veci a ostala tam stáť. Predomnou bola dvojposchodová  budova, zvonku veľmi moderná. Mala ružovo tyrkisové steny a pri hlavných dverách sa skvel nápis:
C&S - candies and Sweeties. Okolo tejto budovy sa hmýrilo množstvo ľudí, prevažne detí. Vybrala som sa teda dovnútra.

Keď som otvorila, vošla som do obrovskej chodby s rdcepciou. Hneď keď som vošla, na mňa svietila šípka doprava do cukrárne, doľava šípka ukazovala reštauráciu a hore na poschodie naznačovala izby pre brigádnikov. Podišla som teda k recepcii ktorá bola ozdobená rôznymi farbami a cukrovinkami. Prišla som k pani recepčnej a nadiktovala som jej svoje meno. S úsmevom mi podala rozpis mojej brigády. Zbežne som ho preskenovala očami. Robila som všetky dni doobeda, len v štvrtok som mala nástup do roboty o 3:00 ráno, aby som všetko nachystala, vyložila tovar a tak dalej. 

Hneď mi do ruky podala aj kľúčik s číslom izby 12. Bola na druhom poschodí, majú izby všetci brigádnici ktorí pricestovali zo zahraničia. Izbu som vraj mala mať ešte s nejakým dievčaťom, tuším Candice. Vystúpala som teda so svojimi vecami na dané poschodie a vošla som do izby. Ako prvé som si všimla priestrannosť izby. Nečakala som ju takú veľkú a moderne zariadenú. Bola tu jedna veľká plazma, dva pracovné stolíky, dve veľké skrine a dve obrovské postele - myslím si, že na každú z nich by sa kľudne zmestili aj dvaja.

Na posteli som  zbadala veľkú blonďavú hrivu ktorá sa v rýchlosti prehrabovala v kope kníh a učebníc. Úprimne? Trochu som sa zľakla. Nikdy som nebola nejaké extra vzorné dieťa ktoré malo rado učenie a poslúchalo na 11100% rodičov. A nechcela som ani s nikým takým bývať. Chcela som nejakú pohodovú bláznivú babu a nie , ako to povedať, šprtku?

Zakašlala som a tak na mňa zdvihla pohľad. Bola v tvári pekná. Veľmi chudá a črty tváre mala veľmi výrazné, ale aj tak jej to pristalo.

,,Ehm-Hm ahoj?" Ozvala som sa. Tá blondínka sa zdvihla a objala ma. Bola odomňa o pár centimetrov nižšia a ja som jej objatie opätovala.

,,Ty budeš asi Candice?"
,,áno, Candice Stewart. A ty Alex však? A volaj ma Can prosím" usmiala sa a ja som prikývla.
,,Viem, že trochu nezvyčajná otázka, ale rada sa učíš?" spýtala som sa trošku prekvapené.

Candice spustila záchvat smiechu. Taký, že sa musela pridržať kraju stola,
Keď sa o chvíľu upokojila, prehodila:,, Haah, ani náhodou. V učebniciach o biológii schovávam väčšinou cigy, kedže kontrolujú izby ale momentálne ich tu neviem nájsť. Dúfam že tebe to vadiť nebude?" Zdvihla vyzývavo obočie a ja som sa široko usmiala. Vedela som, že s touto drobnou blondínkou si budem rozumieť.