DONUTS.

5;

Ak som dúfala v to, že prvý deň budem vyzerať ako vystrihnutá z časopisu, tak som bola naozaj naivná. Spolu s Can sme prespali všetky tri budíky, ktoré sme mali obe nastavené, takže sme sa zobudili až na hromadný beh brigádnikov dole schodmi. Z postele som vyskočila v priebehu sekundy a začala chaoticky loviť v ešte nevybalenom kufri.

Can už tu asi bola ako doma, pretože sa slimačím krokom priplížila k skrini, vybrala prvú vec ktorú videla a navliekla si ju na seba.

Ja som rýchlosťou svetla pátrala vo svojom ešte stále nevybalenom šatníku, až som našla čierny overal s voľnejšieho materiálu. Nechcelo sa mi veľmi riešiť vlasy a tak som si ich zopla do messy bun, narýchlo som si spravila obočko, naniesla špirálu a nude rúž, schrabla som telefón spolu s mojou menovkou, telefónom a mohlo sa ísť dole.

Na recepcii som s úsmevom pozdravila recepčnú zo včera a namierila si to do cukrárne, s Candice po boku. Keď sme vošli do cukrárne, stratila som slová. Všetko tu bolo také nereálne. Police s čokolád, podlaha z cukríkov a lustre z vysiacich lízatok.
,,Ešte viac otvor tie ústa" zasmiala sa vedľa ma Can.
,,Fakt vtipné." Prehodila som, ešte stále v miernom tranze. Can sa bez slov vybrala za pult so zmrzlinou a ja som mala na starosti predaj širokého okruhu čokolád.

Postavila som sa teda do stánku s už spomínanými čokoládami a otvorila pokladňu. Akonáhle čas odbil 8, dverami sa doslova vrútili deti rôzneho veku, farby pleti a výzoru. Za nimi úplne otrávení rodičia, vačšinou ovešanými školskými batohmi. Nechápavo som zdvihla obočie. Nerozumela som totiž, ako je možné, že deti majú ísť do školy no namiesto toho ich rodičia vedú do cukrárne.

Pristúpili ku mne prví zákazníci. Milo som sa usmiala na dievčatko s dvomi copíkmi. ,,Čo by si si prosila?" spýtala som sa. ,,Jednu srdiečkovú čokoládu v tom krásnom tyrkisovom obale. " ,,A prečo si tu tak sama? Nablokujú ti to pri východe dobre?" ,,Nie som tu sama, maminka je tu so mnou. Je presne tam" ukázala prstom na pani rozprávajúcu sa s inou, postávajúc obďaleč. ,,A prečo to teda kupuješ sama?" ,,Lebo je to pre mamičku - ona mi dáva na čo si ukážem a aj ja chcem aby bola mamička štastná" povedala a široko sa usmiala. Do očí mi vbehli slzy. Už dávno som nič také krásne nevidela.

Malé, možno tak 5-ročné dieťa sa stará o štastie svojej maminy. Spomenula som si na tú svoju a jedna neposlušná slza mi stiekla po tvári. Usmiala som sa na ten malý poklad a ešte sa jej spýtala, ako je možné, že nie sú v škôlke ale tu. Odpovedala mi: ,,Tu začína škola až 8:50, takže mám ešte čas" dospelácky hodila rukou a ja som sa musela zasmiať. Pozdravila ma a odskákala preč.

Keď padlo 12 hodín a niekto vykrikoval, že je obedová prestávka, vyšla som zo stánku a zbadala som Can sedieť pri obede, ako krčí nosom. So smiechom som k nej prišla, položila som si na stôl svoje veci a šla som si po polievku. Keď mi do nosa udrela vôňa brokolice, slastne som privrela oči.

,,Orgazmus z jedla? " počula som za sebou smiech. Mala som odhad, kto to je a keď som sa otočila, vedela som, že som mala pravdu. Kto iný, ako Justin, vyškerený od ucha k uchu. ,,For sure, veď pohľad na brokolicu je pre mňa vzrušujúcejší ako ty, a sorry not sorry, ale to nebol kompliment."