DONUTS.

6;

Celý deň bol naozaj úžasný. Moje predstavy sa od celého tohoto, takpovediac , trošku líšili. Prvá a tá zásadná vec - nečakala som taký zhon a už vôbec nie toľko zákazníkov. Na jednej strane to bolo unavujúce, ale oveľa viac stál za to pocit, že malým deťom dokážete spraviť radosť. Tie malé usmievavé slniečka ma priebežne nabíjali pozitívnou energiou a ja som sa nemohla zbaviť toho prihlúpleho úsmevu ani po tom, ako sme vystúpali po schodoch do izby.

,,Dnešok bol... perfektný." prehodila som len tak ledabolo a zvalila sa na posteľ, tvárou do vankúšov.

,,Čo si myslíš, že robíš? " počula som šokovaný hlas Can za mnou.

,,Ehm, ležím?" spýtala som sa celkom nechápavo a otočila sa tvárou na moju kamarátku.

,, To nech ti ani nenapadne, noc je mladá!" zakričala mi takmer pri uchu.

,,Tak po prvé, doteraz nerozumiem, ktorý idiot vymyslel výrok ,,noc je ešte mladá" pretože to nedáva absolútne žiaden zmysel. A po ďalšie, som neskutočne, ale že neskutočne vyčerpaná, tak ma nechaj oddychovať."

,,Veď práve preto, že si unavená, treba ísť žiť!" jej hlas zase nabral nesmierne decibely.

,,Vieš čo? Tvoje výroky postrádajú akúkoľvek logiku." rezignovane som zavrčala a s nevôľou sa posadila.

,,To ma absolútne nezaujíma, pokiaľ si ochotná so mnou niekam ísť. A ako vidím, tak si." odvetila mi zo smiechom.

Moje oči urobili zopár otočiek, pokým som svoj zrak nepresunula na skriňu, v hlave premýšľajúc, kam to zase ideme a aké oblečenie bude pravdepodobne najvhodnejšie. Can mala okrem iných benefitov aj schopnosť dokonale vyčítať mi z tváre, na čo presne myslím.

,,Vezmi si niečo, v čom sa ti dobre bude váľať, keď budeš not so sober."

Ehm, čo? Čo to práve povedala? Túto otázku som jej položila aj nahlas.

,,Čo si myslíš, že asi ideme robiť? No predsa sa odreagovať. Nemáš sa čoho báť." hovorila, popritom pohodiac rukou.

Okay, that helped. Úplne som jej uverila.

Zobrala som si na seba len roztrhané rifle a do nich zastrčila čierne tielko, rozhodnutá sa radšej držať jej slov.

Can mi ešte bez slov podala na hlavu čiapku a na moju nevyslovenú otázku v očiach zodpovedala len prstom priloženým k jej perám a tichým ššt.

Spolu sme potichu vyšli von a ja som ju nasledovala, keď sa rozhodla vydať sa dolu schodmi. Vedela som kde sme, ocitli sme sa totiž v pivnici, ktorú som si pamätala z môjho prvého dňa. Tento krát sme tu však neboli samé dve. V pivnici sa tlačilo ďalších šesť ľudí. Na čele s nimi dvomi.