Dotyk hviezd

Pokus o samovraždu

Včera 11.12. otriasla celým Slovenskom hrozná správa.  tínedžerka v našom štáte sa pokúsila o samovraždu. Niečo po pol jedenástej sedela na okennej parapete porozujúc hviezdy. Nevieme, čo presne sa stalo v jej izbe ale podľa slov susedov sa doma približne o dvaviatej prvej hodine začali veľmi hádať.
,,Maja bola vždy milé dievča. S jej rodičmi sme sa stretávali každú nedeľu o štvrtej na káve. Vždy to bola milujúca rodina. Neviem, čo sa stalo, ale zrazu sme z ich domu začuli obrovský krik. Nemohla som zaspať. Nedalo mi a tak som slušne zaklopala a opýtala sa, či nepotrebujú pomôcť. Pani Aderbová, Majina mama, ma pozvala dnu. Spravila mi zelený čaj a spoločne sme si sadli do obývačky. Po chvíľke ticha sa ozvala a tvrdila, že prišla skontrolovať Maju a videla ako stojí na parapete a vykláňa sa z okna. Začala kričať. Zistila som, že nie som jediná, ktorú to vyrušilo a, že v Majinej izbe je teraz policajný veliteľ a rozpráva sa s Majou."
Takto nám opísala situáciu ich suseda. Informácie sa pokúsime pridávať čo najčastejšie.

To je neuveriteľné. Poviem si a noviny hodím na druhú stranu izby, kde zapadnú za skriňu. Netrápi ma to. Všetci o mne píšu, ako o psychopatovi. Nikto sa ma nespýta, čo mi je. Čo ma trápi. Po čom túžim.

S pocitom úzkosti si ľahnem na posteľ. Zrak mi zablúdi k stene čo mám nad hlavou. Bývame síce v dome, ale veľkosťou nemá od bytu ďaleko. Predsa len to má jednu výhodu. Podkrovnú izbu.  Cez deň nemôžem pozorovať hviezdy. Preto som si šikmú stenu, čo mám nad hlavou, pokreslila, ako nočná obloha.

,,Nikto nevie, aká som. " Schytím vankúš a tresnem sa ním do tváre.  Postavím sa a vankúš vyhodím z okna. Sadnem si na parapetu a vytiahnem skicár na kreslenie. Kreslenie je moja terapia, ale ako vidím dneska sa na mňa zvysoka vykašlalo. Kreslím si hala-bala čiary.

,,Hilda. Začínam mať strach o Maju. To dievča vysedáva celé noci s nosom prilepeným na skle. Pozoruje hviezdy. Ale to je záležitosť na dve minúty. Nie na desať hodín." zafrfala suseda Bernoláková.
,,Rozália. Úplne s tebou súhlasím. Lenže moja sestra Regína." Mám dosť! Ich mená sú horšie ako názvy hviezd. Acamar, Almach. Všetko znie lepšie ako Hilda, Rozália a najváčšia pecka je Regína. A oni chcú kritizovať mňa?  Radšej som utíšila pochod myšlienok a ďalej počúvala priebeh debaty.

,,Myslíš, že má Regína pravdu?" Prepásla som niečo?
,,Neviem. Mali by sme to navrhnúť jej rodičom."
Máš pravdu Rozália. Pozri, my i vlkovi a vlk za dverami." Prevrátim oči, ale tentoraz  radšej nespúšťam stádo myšlienok a sústredím sa na sudedy.

,,Dobrý deň paniAderbová."
,,Ah dobrý deň Hilda. To som ale rada, že vás vidím.":
,,Akurát sme sa tu s Rozáliou rozprávali o Maji." Keď začujem moje meno trhne mnou.
,,Áno? Snáď nič neviviedla."
,,Nie, nie samozrejme, že nie."
,,Hilda len chcela povedať, že máme o vašu dcéru strach. Viete, môj manžel ju často vída, keď sa vracia z práce. To je väčšinou okolo piatej- šiestej ráno. A káždý boží deň vidí Maju  ako skúma hviezdy."
,,Moja sestra Regína, tvrdí, že dievča potrebuje vymeniť vzduch. Veď viete... dať ju preč. Poslať do liečebne alebo na internát."
Ohromená som tresla oknom. Teraz už zistili, že som ich pozorovala. Je mi to jedno. Nechcú ma tu? Dobre.

Naštvanejšia ako predtým vytiahnem starú ošúchanú tašku a zbalím si len najdôležitejšie veci. Hygienu, zopár kusov oblečenia a potom už len čo mi prišlo po ruku.  Tašku som hodila pod posteľ a budík si nastavila na 2:30. Zatiaľ neviem kam pôjdem, ale viem, že mi tam bude lepšie!

Tak, zatiaľ len taká kratšia kapitola na úvod. Venujem Ja_Nette. Ďakujem za krásnu obálku. Tu máš sľúbenú kapitolu. Dúfam, že sa páčila. Každá ☆ a každý 💬.
Hope u like it!!!