Dotyk hviezd

Pako

Po pol hodine som bola s izbou hotová. Vyšla som z izby a chystala sa odísť.
,,Môžeme ísť. Kam ideme?" Začínam mať na toho chalana silnú alergiu.
,,Koľko máš rokov? "
,,15.Prečo?"
,,Tak to predpokladám, že ste v škole brali osobné zámená. Ja- prvá osoba singulár. My - prvá osoba plurál. Takže, kto ide kam: ja idem niekam ďaleko od teba. " Zamávala som mu a otočila sa na odchod.

,,Maja. Počkaj. " pretočila som očami, no neotočila sa.
,,Maja. Utiekla sa si za svojím snom. Ako ho mám žiť na plno ja, keď mi rodičia nedovolia ani dýchať?" Zastala som.

,,Aj ty máš sen?" opýtala som sa hladiac do zeme. A opatrne som sa otočila a vybrala som sa k nemu. Vošla som do jeho izby. Nasledoval ma.

Opatrne sa zasmial. ,,Myslím, že všetci majú svoj sen. A áno, aj ja ho mám." spravil dramatickú pauzu medzi slovami. ,,Nie je však taký úžasný ako ten tvoj."
,,Každý sen je úžasný. O čom snívaš teda ty?" Sadla som si na kraj postele do tureckého sedu a ukázala na miesto vedľa mňa.

,,Gitara.Gitara je môj život." Povedal a spod postele vytiahol gitaru. ,,Mame sa nepozdáva, je to len amatérske zarábanie. Nie je to pre budúceho právnika. Otca nemám. Ten pán s mamou bol jej priateľ. Ten nemá názor. Je to pako." Gitara. Čakala som niečo iné. Neviem, že je básnik alebo také dačo. Ale gitara?

,,Prepáč. Ja neviem, čo ti mám povedať. Keď chcú mať z teba právnika, asi sa s tým musíš zmieriť. Ja mám na práci niečo iné." To už som odchádzala z izby.

Moment? Práve som povedala to, čo sa snažím vyvrátiť.
,,Fajn. Môžeš ísť so mnou. Ale ďalších pošahancov už nepríjmeme." Zafučala som a pokračovala v chôdzi.

Vyšla som na chodbu tesne za dvere. On stal ešte stále v izbe.
,,Maja. Čo máš ale v pláne? Že ťa nikto nebude hľadať? A keď ťa nájdu, čo im povieš? ,Prepáčte. Ja som nechcela nikomu ublížiť. Myslím citovo. Ale... naše susedy má považovali za psychopata lebo som snívala s otvorenými očami. Nezatvárajte má Prosím do liečebne. Som v poriadku. Možno aj v by ste mali ísť za svojím snom. Byť policajtom? To snáď nie je ani sen. Čo tak doktorom?' Toto im povieš?!

,,Čo ti je?! Pred desiatimi minútami si ma prosil na kolenách nech ti dovolím ísť so mnou a teraz?!" Každým slovom vo mne stúpal hnev.

,,Neuvedomil so-"

,,NIKTO. ŤA. NENÚTI!!!" Už som kričala. Rozhadzovala som rukami ako zmylou zbavená.

,,Bol som pekný debil keď som s tebou chcel ísť!"

,,Zvyčajne neopakujem veci viackrát, ale pre tvoju očividnú demenciu ti to zopakujem. NIKTO ŤA NENÚTI!"

,,Fajn." Povedal a tresol do dverí.

,,Maja.... Áno tá čo ušla z domu....Koľko nám za ňu dajú?"
Bavia sa o mne ako o zvierati. Koľko nám za ňu dajú...
,,...Tak veľa?.....Hm.....Pošli mi ich číslo.... Nie!...Ok...Čau!"
Začula som mužský hlas ako s niekým telefonuje.
Kam sa skryť?! Za kvetináč? Hm. 167 cm vysoké dievča si nikto nevšimne. Ostáva mi teda jediná možnosť.

Pako.

,,Čo chceš!"
Neodpovedala som len som ho odsotila na bok. Ak nie je až taký debil na akého sa hrá, o pár minút pochopí.
Hľadala som vhodný úkryt. Napadol mi len balkón, keďže ten pán bude prehľadávať všetko...
,,Zavri za mnou balkón." Zasyčala som pomedzi zuby.

Vyšla som do chladného decembrového počasia. Chytila som sa zábradlia a preliezla. Z toľkej výšky sa mi zakrútila hlava. Opatrne som sa otočila a skrčila nohy. Vyzeralo to zvláštne. Rukami som sa držala zábradlia a nohy som mala opreté o stenu.

,,Kto? Aká Maja? Prepáčte pane, ale zavolám na vás policajtov ak neodídete. Prišli sme si sem oddýnuť a nie hľadať nejaké dievča. "
,,Zmizni!" Zvolal pán a ja som počula tupý dopad.
,,Musí to byť!"
,,Pane, prosím Vás okamžite odíďte!"
Počula som ešte pár pádov úderov a potom už len tresknutie dverami.

,,Pst. Čistý vzduch." Otvoril dvere a pomohol mi vyliezť hore.
,,Fajn. Ďakujem. " Oprášila som si stehná a vstúpila do izby, bolo v nej vidieť znaky bitky.
Zrak mi padol na hrubú mikinu hodnú v kúte.
,,Budeš ju potrebovať? " spýtala som sa a kývla hlavou smerom k nej.
Najskôr nechápal no potom si ju všimol.
,,Je moja ale tebe sa v tejto zime hodí viac." Podišiel k nej a zodvihol ju. Trochu ju oprášil a podal mi ju.

,,Ďakujem."
,,Aj nabudúce. "
,,Myslím, že žiadne nabudúce nebude!" Ozvalo sa nám za chrbtom. To je ten pán čo ma chce predať!
Kevin sa postavil predomňa a ochrankársky vypol hruď.

,,Zaze vy?" Opýtal sa drzo môj ochranca.
,,Rád ťa stretávam Maja."
,,Ja vás nie."
,,To mňa ale vôbec nezaujíma." Povedal a približoval sa smerom k nám.

,,-yslíš vážne? Oh, Ty romantik. Hahaa." Do dverí vkročil pár. Asi Pakovi rodičia.
,,Mami! Tento pán chce zabiť moju kamarátku!!! Urob niečo!"

,,Okamžite nechajte to dievča na pokoji." Pristúpil Kevinov otec.
,,Jjjj-ja sss-som iii-ich nnne-neotravolal. Lll-en sss-som ss-sa chch-chcel spý-spýtať, ččč-či ss-sú spok-spkojní ss naa-našimi služ-službami." Povedal vystrašene.

,,Decká, ste spokojní s ich službami?"
,,Nie! Majú tú hrozných, ktorí napádajú deti!" Rožčuloval sa Pako.
,,Ujde to. Rada by som si však už konečne ľahla. Preto..."pozrela som sa na ceduľku s menom.
,,Preto by som, Matias, konečne dostala tú moju izbu. Tú čo ste mi sľúbili, že zaplatíte z vlastnej kreditky." Vyjavene na mňa pozeral. Pochopil však, že nemá na výber. Vo väzení nechce skončiť, tým som si istá. Budeme hrať podľa mojich pravidiel.
,,Aaa-ako ss-sme ss-sa dddoh-dohodli ssle-slečna Aaad-Aderbová."
,,Ďakujem, Matias. Môžeš ísť. Vlastne, tú izbu by si radi zobrali moji známi. Kevin?"
,,Čo? Ah! Áno. To je to, čo sme sa rozprávali. Áno tu izbu si zoberieme my. Vďaka Maja."

O necelú hodinu sme sedeli v novej izbe. Áno, sedela som tam aj ja, Pakovi rodičia ma zavolali na výsluch.
,,Môžeš začať. Dnešok bol veľmi náročný deň a ničomu nerozumieme."

Rozpovedala som im celý príbeh. Zabralo to veľa času, no všetci pozorne počúvali.

,,Takže, Maja. Neviem, či som tomu pochopila, ale čiastočne Áno." Povedala Pakova mama.

,,Ja nerozumiem len jednej veci, odkiaľ sa vy dvaja poznáte." No tak skoro celý príbeh. Vynechala som tu časť ako sme sa stretli.

,,V kine." Povedala som no Pako povedal v tábore. Samozrejme naraz.
,,Stretli sme sa v kine. Boli sme v tom istom tábore a tam sme boli v kine. Tak si to myslela, však. "
,,Áno. Presne tak."

Áno, ja viem. Vyše mesiaca. Ale tak, čo sa dá robiť. Chcela by som sa opýtať, či niekto z mojich čitateľov nerobí recenzie. Rada by som si zrevcenzovala tento príbeh. Vopred ďakujem ❤❤👌👌👌❤❤😻😻😻