Dotyk hviezd

Súkromný únik, Prepáč

,,Majka. Pozri neviem, čo si počula, ale prisahám ti, že ťa nikam nejdem posielať. Sú to staršie dámy a zaslúžili si úctu. Tak som im návrh pochválila. Nedokázala by som sa ťa vzdať." Pichlo ma v hrudi, milujú ma, o tom niet pochýb. Nedokážem tu však ostať. Je mi smutno, že ich možno už nikdy neuvidím. Ale smutnejšie mi bude, keď zostanem tu. Ako malá myška s veľkým snom.

,,Mami. Nechaj to tak. Som zvyknutá. Žijeme v 21. storočí. Nemôžem čakať, že ľudia pochopia môj sen a moju lásku ku hviezdam, tak, ako by to pochopili ľudia v 15.storočí." Nútene som sa usmiala a poriadne ju objala.

Mama bez slov odišla z izby a mňa nechala samú. O pár hodín budem ležať pod holým nebom. Sama.

Pozrela som sa na hodiny. Je pol ôsmej. O šesť hodín mi zazvoní budík a môj život sa definitívne zmení.  Ľahla  som si na posteľ a o pár minút som už stažka odfukovala.

,, Everybody gets high sometimes
You know
What else can we do
When we're feelin low
So take a deep breath
And let it go"

Poslepo som vypla budík a poriadne si pretrela oči. Mobil som hodila do malej kabelky, ktorá predstavovala príručnú batožinu.
,,Raz sa vrátim." Zašepkala som do tmy a postavila sa z postele. Poprechádzala sa po malej izbe a spomínala na všetky úžasné chvíle.

Pobrala som sa k dverám. ,,Neplač." Vravela som si, no márne. Len čo som sa dotkla kľučky som zacítila horúce slzy, ktoré mi stekali po tvári.

                                 xxx

A sme tu opäť. Pred pár dňami sme Vás informovali o Maji Aderbvej, dievčati, ktoré sa pokúsilo o samovraždu. Dnes (13.12.2016) nás jej mama informovala o tom, že dcéru nenašla. Maja pravdepodobne ušla v noci. Nik zo susedov ju nevidel. Prípad vyšetruje polícia. Opäť vás budeme informovať.

,,Čo budeme robiť Matúš." Vzlykla som. Moja jediná dcéra je preč. Bez stopy. Vo svete plnom násilia, drog, pedofilov... ako sme to mohli dopustiť.
,,Neboj sa Hviezdička. Majú nájdeme. " Vtiahla som môjho milovaného manžela do náručia.

xxx

,,Dobrý. Môžem poprosiť jednu izbu s najlepším výhľadom na oblohu?" Jedna noc pod holým nebom mi Stačila na to, aby som svoje stuhnuté svaly prinútila objednať si izbu.
Recepčná sa milo usmiala.
,,Samozrejme, nasleduj ma."
,,Nie si náhodou Maja Aderbová?" Spýtala sa keď sme nastúpili do výťahu.
,,Ehm. Nie ja som... ja som. Ja som Alexandra. Áno. Alexandra. Prečo sa pýtate? To je vlastne jedno. Ako sa máte?"
,,Maja. Mala by si sa vrátiť domov. "
Nenadvezuj očný kontakt. Žiaden očný kontakt. Si Alexandra. Nepoznáš Maju.
,,Maja. Vráť sa domov. Všetkým chýbaš. Noviny sú plné článkov o tebe."
,,Nechápete to. Nikto - ma- nechápe!!!"

Zastavila som výťah a stačila tlačidlo na otvorenie dverí.
,,Maja počkaj." Ani ma nehne vrátiť sa domov. Rozbehla som sa po chodbe. Zazrela som upratovačky, ktoré upratovali  izby hostí. Jeden vozík im hádam chýbať nebude.

,,Zdovolením!" Zvolala som a odstrčila upratovačku naspäť do dverí. Z málej mriežky som vytiahla kľúče. Predpokladám, že kľúče sú od všetkých izieb rovnaké. Schmatla som zväzok a narýchlo otvorila prvé dvere.

,,Áno!" Zvolala som keď zámok povolil. Asi som si mala rozmyslieť, do ktorých dverí vbehnem.
,,Prepáčte, čo si myslíte, že..."
,,Izbová služba! Nepýtajte sa nič. V saune rozdávajú sušienky. Mali by ste to vyskúšať. Dovidenia! " vytlačila som mladý manželský pár von z izby a opäť zamkla.

Nemohla som v izbe stráviť zvyšok môjho života. Preto som sa rozhodla pre univerzálny nápad. Poobzerala som vozík. Moje predtuchy boli správne.  Vnútri vozíka bola rovnošata pre upratovačky. Zobrala som ich a utekala sa prezliecť. Čierne šaty s krátkym rukávom do polky stehien. Môže byť. Spokojne som sa Obzrela v zrkadle.

V zrkadle som Zazrela obraz neporiadku. Nebolo by na škodu keby som tu upratala keď už som to tu všetko poničila. Pustila  som sa do toho.

Po necelej hodine som upratala spálňu a obývačku. Zostávala mu kúpeľňa.

Otvorila som dvere a zostala som nemo civieť.  Pred zrkadlom stál chlapec približne v mojom veku. Okolo pása mal obmotaný uterák a pózoval pred zrkadlom. V ušiach mal zastrčené slúchadlá a vyzeralo to tak, že ma vôbec nezaregistroval.

,,Ehm ehm." Odkašlala som si. Stále nič na znak toho, že ma vidí. Pristúpila som bližšie a buchla ho do ramena.

Chlapec sa rýchlo spamätal a vytiahol si z uší slúchadlá.
,,Mohol by si prosím ťa odísť?  Musím tu upratať."
Najskôr vyzeral zmätene, no po chvíli sa uškrnul.
,,Takže Izbová služba há? Nie si na to primladá? Nevyzeráš byť o nič staršia odo mňa. " podotkol.
,,Som tu... Na brigáde. "
,,Som Kevin. " vystrčil ruku vpred. Asi na pozdrav.
,,Maja. " usmiala som sa a prijala jeho ruku.
,,Ty si tá, čo ušla z domu. Maja Aderbová! Však?" Rýchlo som mu pustila ruku a zostala stáť v pomykove.
,,Zbal si veci. Odchádzame."
,,Me? Odchádzame? My?"
,,Nie si jediná, ktorá chce ujsť. Príbeh ti rozpoviem neskôr. "No tak to teda nie.
,,Prepáč... Kevin však?.... Ale toto je súkromný únik. Ušla som lebo chcem byť sama. Rada som ťa ale spoznala. A teraz Prosím ťa odíď. Musím tu upratať."

Po mesiaci nová časť. Ďakujem všetkým za krásne komentáre. Dúfam, že také nájdem aj pri  tejto kapitole ❤❤❤