Stratená

4.

Hneď na druhý deň keď som sa s Marry stretla nedokázala som ísť len tak vedľa nej bez toho aby som sa jej spýtala: ,,Čo vlastne za tím všetkým bolo?"

Nedokázala som to držať v sebe a musela som sa jej spýtať:

,,Marry?"

Len sa na mňa otočila s najviac smutným výrazom aký som kedy v živote videla. Bolo na nej vidno, že vie čo ju čaká. Neodpovedala mi, ale aj keď som vedela aké to je pre ňu ťažké, nevedela som prestať vyzvedať.

,, Marry, prosím. Je mi strašne, keď vidím, čo sa s tebou deje a neviem ti pomôcť.."

Pochopila moju výzvu na rozhovor a dala sa ako tak do reči.

,,Vieš...vôbec sa mi o tom nehovorí lahko...je to to najhoršie čo som v živote zažila a naozaj neviem, či som pripravená ti to povedať."

Neudržala som to v sebe a vyhŕkla som na ňu aj keď som na to nemala ani najmenšie právo:

,,Ale prečo mi to nedokážeš povedať, keď...ja som bola tá osoba ktorá sa s tebou naposledy lúčila. Nevieš si ani predstaviť, koľko myšlienok som mala v hlave, keď mi volali, že si v nemocnici! JA, som bolá prvá ktorá ťa videla s tou zašitou dnes už jazvou na tvári. A vieš čo to je...keď som ťa videla ako tam bezvládne na infúziach leží telo niekoho, s kým sa poznám už najmenšieho dieťaťa a cítim ten moment v ktorý sa mohlo všetko skončiť? Aj keď neviem čo s tebou je...bola som pri tebe stále...stále." 

V tento moment som mala chuť odísť od Marry a nehať ju na ceste osudu...ale zíroveň som chcela byť navždy jej najlepšiou kamarátkou. Neudržala som slzy v mojich očiach a nakoniec som aj tak odišla...lebo som nedokázala ostať pred niekým, komu som sa vykreslovala ako najsilnejšia osoba na svete.

Otočila som sa a naposledy obzrela za Marry...v jej očiach som videla smútok a strach zároveň. Chcela som sa vrátiť a objať ju, ale nohy ma unášali niekde do neznáma...nevedela som ich zastaviť. Alebo skôr nechcela?