Stratená

2.

Veľmi som sa zľakla. Kričala som do slúchadla telefónu ale stále sa ozývalo len silné trieskanie a a krik. Ešte raz som zakričala.

,, HEJ! Marry, čo sa deje?! Si tam?! Marry? :( "

Marry mala priateľa, ale nevedela som o tom, že by jej ubližoval. Vždy keď sme boli spolu aj s ním vonku, bol v pohode. Vždy sa s nami rozpráva, srandoval a tak. Bol úplne v pohode. 

,, Aaa, prosím prestaň !! " ozýval sa plačlivý hlas z telefónu.

V tej chvíli hluk prestal...Marry som už nepočula. Zrazu sa ozvali len silné kroky a tresknutie s dverami. Stále som kričala do telefónu, ale nikto sa neozýval. 

,, Marry! Pro-pro-prosím.. Si v pohode?! Deje...deje sa niečo?! Ha-haló!! "

Hrozne som sa bála a nevedela som vôbec, že čo mám robiť. Bála som sa o ňu...keď sa žiadny hlas neozýval...myslela som na to najhoršie. Hodila som telefón na zem a zaborila hlavu do vankúšu, aby moja mama nepočula, že plačem. 

,, Marry bola moja najlepšia kamarátka...čo budem robiť bez nej? Nemohla zomreť...bude...v poriadku." upokojovala som sa...

Na druhý deň...

,, Dobré ráno, mladá paní." ozvalo sa na mňa z kuchyne cez otvorené dvere.

,, Nooo..." odpovedala som unavene...

,, Poď sa najesť, máš raňajky na stole."

,, Idem."

Postavila som sa z postele. Ale hlava sa mi zatočila zase tak, že som si sadla naspäť. Vzala som z poličky gumičku a spravila si drdol. Moje dlhé pyžamo sa mi zachytilo o poličku a nevedela som vstať. Až potom som si to všimla. Po dlhom boji s poličkou som sa vydala do kuchyne...samozrejme s mobilom v ruke. Keď som si sadla za stôl, mama si všimla, že mi niečo je. 

,, Deje sa niečo ?"

Neodpovedala som jej, pretože som bola zahladená do mobilu.

,, Tak deje sa niečo ?!"

Spýtala sa ma druhý krát. Ja som len buchla lyžicou o misku a odpovedala. 

,, Nie...nie. Nič sa nedeje...len...len som ospalá."

Pozrela sa na mňa a len prevrátila očami. Videla som na nej, že mi neverí...ale ja tak mi nemala čo veriť. Mala pravdu...dialo sa niečo. Bála som sa moc o Marry. V tú chvíľu mi zazvonil mobil. Volali z nemocnice. Nevedela som čo chcú, ale zdvihla som to.

V telefóne sa ozvalo:

,, Dobrá deň. Dovolali sme sa Alicii ? " spýtal sa ma mužský hlas v telefóne.

,, Ehm...dobrý. Áno. Prečo ? "

,, Údajne Vaša kamarátka Marry, je v nemocnici na oddelení. Želala si, aby sme Vám zavolali. Máte za ňou prísť."

Chvíľu som bola v šoku, ale odpovedala som...

,, Áno...prídem. Za-za chvíľu som tam."

Zhrozená mama sa ma pýtala, že kto mi volal. Ale ja som bola taká šokovaná, že som jej neodpovedala a bežala som na seba rýchlo niečo hodiť a vyšla som z domu. Bola som nemaľovaná a neupravená. Ale to mi bolo v tú chvíľu úplne jedno. Zastavila som prvý taxík, ktorý šiel okolo mňa. Nasadla som a povedala, nech ma zavedú ku nemocnici. 

V nemocnici...

Rýchlim krokom som kráčala na recepciu. Zakričala na mňa jedna paní. Vypadala ako nejaká sestrička. 

,, Hej! Dobrý deň, poďte ku mne.."

Mala som strach. Tak som išla so sklopeným pohľadom za ňou.

,, Em...dobrý..

,, Ahoj. Ty si tá, ktorú volala Marry ?"

Pokračovanie v 3. kapitole...