Stratená

6.

Ranné slnko sa mi dralo do očí akoby na mňa kričalo, že už je čas ísť. Otvorila som oči a tvár sa mi zmrštila, keď som ucítila ostré lúče slnka. Ešte stále som cítila mokré oblečenie a slzy na svojom tele...len niečo mi tu vôbec nesedelo. Obzerala som sa všade okolo seba v parku, ale aj tak som nevedela prísť na to, čo tu je zle. Po dlhom hľadaní som si uvedomila, že kde je Marry? Prečo tu nie je. Veď.....bola....mŕtva. Teraz som už naozaj ničomu nerozumela. Vytiahla som telefón a išla som zavolať mame, aby pre mňa prišla. Aj keď...no ak by ma uvidela v špinavom oblečení od blata, asi by nebola zrovna nadšená. Pozriem sa na mobil a vidím SMS od mami  a k tomu mi ešte aj 10-krát volala. Zavolala som jej teda naspäť.

,, Haló? No mami haló!" 

Keď mi to zdvihla bola celá "šťastím" bez seba a lapala veľmi po dychu.

,, No mami čo je? Si v poriadku?"

,, O, môj Bože. Alli ty žiješ! Ani nevieš aká som neskutočne šťastná! Vieš čo som prežívala?! Toto mi už nikdy nerob prosím." Rozplakala sa: ,, Myslela som, že...že...že si mŕtva. Prosím kde si? idem pre teba!"

,, Mami prosím neboj sa. Som v parku...kde..." Zaseklo sa mi celé telo a ja som v tú chvíľu nevedela čo povedať. Vyšlo zo mňa: ,, Kde sme sa hrávali ako malé s...kamarátkou."

Mama vedela, že niečo nie je v poriadku, ale bola milá a povedala:

,, Dobre miláčik. Za 5 min som tam."

O 10 minút neskôr...

Mama vybehla celá nadšená z auta a objala ma so slzami v očiach.

,, Si to ty. Bože môj dcérka moja. Skoro som si život vzala. Bez  teba by som to neprežila, vieš to!"

,, Mami...to nemyslíš vážne?"

,, Zlatko čo si tu robila? Marry sa na teba už dnes ráno pýtala."

,, Počkať..Marry je predsa mŕtva."

Pokračovanie nabudúce...