Stratená

5.

Ako som tak kráčala domov nočnými ulicami mesta, začal mi vo vrecku vybrovať telefón. Myslela som si, že mi volá mama a naozaj som nemala chuť sa s ňou rozprávať. Ibaže asi po 10 sekundách to prestalo. Zdalo sa mi to čudné, ale pozrela som sa nakoniec na ten telefón. Prišla mi správa od  Marry. Neskutočne som sa potešila a v tom momente sa všetká moja radosť odplavila spolu s dažďovými kvapkami niekde veľmi ďaleko. V SMS sa písalo:

,, Alli. Nevieš si ani predstaviť ako moc som si tvoje slová vzala k srdcu...zistila som, že som spravila chybu..neverila som, že niekedy niečo také poviem, ale je toho na mňa všetkého priveľa. Ty si bola vždy, tá osoba ktorá ma chápala a stála pri mne..preto to píšem tebe. Máme toho toľko spoločného a všetko krásne sa raz končí. Môj čas práve vypršal a cítim, že ten tvoj bude trvať ešte veľmi dlho. 

P.S.: Toto miesto je to najkrajšie, kde som ťa prvý krát videla z kočíka ako malá..pamätáš na naše koláčiky z hliny? Sú ešte čerstvé..."

Chvíľu mi po prečítaní trvalo vstrebať toto všetko..ale keď som si uvedomila, čo sa vlastne stalo, chytila som záchvat plaču. Rozbehla som sa zo slzamy v očiach napospas dažďu a pod mojimi nohamy v behu sledovala padajúce kvapky do mláky. Nevedela som kam bežím až som si vzpomenula na ihrisko v parku. Áno! To je to miesto čo Marry v SMS myslela. Rozbehla som sa smerom ku parku. V bráne parku som prudko zastavila. Silno sa mi podlomili kolená a lítka sa mi zaborili to blata pri strome. Môj plač bol počuť na metre ďaleko. Marry s dažďom na jej nádhernej snehobielej pleti sa leskol a najkrajšie krištáliky cukru. Žiletka pri ruke. Hneď mi bolo všetko jasné. Pomly som sa na kolenách priblížila ku nej a lahla si vedľa nej akoby sa nič nestalo. Bola som v takom šoku, že som začala s plačom a silným obímaním "spiacej" Marry nad všetkým premýšlať. 

Všetko čím sme si prešli, bolo krásne, ale zároveň bolestivé. Marry mala problémy s rodičmi, čo ju dohnalo do nemocnice, ako sa po čase ukázalo. Bojovala ako len najviac mohla...ale nakoniec aj so silou prehrala...teraz obímanie bolo bez pocitu. Bolo to ako objať niečo..čo pomaličky, ale isto odchádza preč. Chcem ju naspäť...ale ani najväčší zázrak mi ju nevráti.

00:00

Stále som pri Marry...mokrejšie oblečenie a mokrejšie. Cítila som vodu zo zeme ako sa mi vpíja do tela. S tými všetkými myšlienkmi čo sa mi premietali v hlave som bola ako nepríčetná. Oči sa mi pomaly zatvárali...až nakoniec som zaspala s Marry...ale len na chvíľku...