Zas a znova

4.kapitola

Obliekla som si rifle, obyčajny biely sveter a vetrovku. Pred tým než som si dala vetrovku som si na krk nasadila sivý štrikovaný šál. Pozrela čas na mobile. 14:56. Stíham. Asi po prvý raz. Mierne som sa zasmiala. Otvorila som dvere a tam stál Filip. Ja som prekrutila očami a rýchlim krokom prešla popri neho. On ma však schytil za ruku a pozrel mi do očí.

"Hovor!"

"Idem s Martinom!!!! Spokojny??!"

Vyletela som naňho. On ma v momente pustil a len na mňa nemo civel. Ja som sa išla obuť. Keď už som stala vo dverách tak do chodby rychlo nabehol Filip.

"Nedovolim ti snim ísť!"

"Nemožeš mi to zakázať"

Zamračila som sa naňho a zabuchla dvermi.
Z kabelky som si vyberala mobil že napišem Martinovi ale už stál pred našim domom. Stál tam spolu aj s motorkou.

"Ahoj"

Pozdravil sa mi.

"To je to prekvapenie?"

"Hej"

Ja som sa zasmiala.

"A ty vies natom jazdiť hej?"

"No nie, dotlačil som ju sem vieš"

"Teraz v zime? Na motorke?"

Pozrela som sa naňho nechápavo.

"Noa?"

"Neni nato trošku zima"

"Preto si sa mala obliecť"

"Hah, ale ja ti nato nesadnem"

"A to už prečo?"

"Bojim sa motoriek"

"Neboj, nehryzie"

"Debil, no ja ti nato nesadnem"

Založila som ruky a on ostal ticho.

"Amber!!!"

Začal na mňa kričať Filip. Čo teraz? Rýchlo som sadla Martinovi na motorku.

"Choď!"

"Ja som to vedel"

Zákeracky sa posumial.

O 20 min neskôr

"Prečo si sa so mnou chcel tak strašne stretnú?"

Spýtala som sa ho a popri tom som jednou rukou miešla čajík a druhú som mala položenu na stole.

"Vieš, v živote som spravil veľa chýb, ta najväčšia chyba bola že som ťa opustil a ešte ti vynadal. Ja som to tak nemyslel len proste som bol už taký vyčerpaný z toho všetkeho"

"Myslíď že ja nie??? Každy deň aj noc som tam pri tebe bola keđ si tam ležal, bola som nevyspata, vyzerala som hrozne a iba kvoli tebe som tam bola aby si nebol sám ale ty si bol vyčerpaný.."

"Am"

Chytil mi ruku.

"Odpustiš mi? Skusime to spolu znovu?"

Strhla som ruku od neho.

"Nato veľmi rýchlo zabudni! Stebou sa nedám dokopy aj keby si bol posledný chalan na svete!"

Zas klamem samú seba. Pichlo ma pri srdci. Mala som chuť sa tam rozplakať. To nemožem! Musim mu ukazať že viem žiť aj bez neho. Neni potrebny v mojom živote!

"Aha,chápem"

"To som rada"

Odpila som si z čaja.

"A ako sa máš?"

"Nikdy mi nebolo lepšie"

Uškrnula som sa.

"Aha, a čo nové?"

"Nič čo by teba malo zaujímať"

Martin pokrutil hlavou a treskol do stola.

"Dobre! Spravil som chybu! Veľkú! Ale prečo mi nemožeš odpustiť?!"

"Lebo už som ti raz odpustila a znova to dopaldo tak isto, a mimochodom 3 roky! Som cakala že sa možno ozveš že ti to dopne ale ty nič"

"Ja som teraz tu! A ozval som sa! Dokonca sa ospravedlňujem! Moc ma to mrzí! Prosím Amber mne je to strašne ľúto, chcem byť stebou aspoň kamarát, chcem aby si mi odpustila"

Jeho oči sa mu začali lesknúť ako keby chcek plakať. Asi som naňho moc hnusna ale tak aj on bol na mňa. Sám si zato môže.

"Neni to lahké ti odpustiť"

Povedala som jemnym hlasom.

"Je, len nechceš"

Odvrkol.

"Čo??! Tak ja sa tu idem zlutovať a ty mi povieš toto??? Vieš čo  nebol to dobrý nápad sem íst stebou... egoista  sprosty! Tu máš penieza ja odchadzam!"

Postavila som sa celá červená od stola, položila mu naň peniaze a odišla. Tak ja snim idem na čaj a on ma tu zdrbe že ja nechcem. Čo by som nechcela... Chcem, moc chcem. Ľúbim ho ako by som nechcela. Jeho sa nedá neľúbiť aj potom čase. A aj ako mi ublížil. Ľúbim ho z celého srdca a ak by sa mu teraz niečo stalo tak by som bola hneď pri ňom. Vyhrkli mi slzy. Musim sa cez to preniesť. Nemôžem sa sním dať dokopy. Je to idiot a znovu mi ublíži. Ja vlastne ani neviem čo chcem. Ale jedno viem. Chcem byť už doma vtom teplúčku a nemrznúť vonku dokonca v takomto studenom vetry. Slzy mi ani nestíhaju stekať po lícach. Hneď mi na nich zamrznú. Keby bolo to odpúšťanie také ľahké. Povzdychla som si a pridala do kroku. Zima mi bola riadna, trásla som sa jak ten sneh na konároch stromov. 

"Amber!!"

Zakričal na mňa niekto. Ja som sa obzrela a videla som že to bol Luk. Pretrela som si rýchlo lica. Nechcela som aby sa vypytoval prečo som plakala. Usmiala som sa.

"Ahoj, a ty čo tu?"

Spýtala som sa ho.

"Tak vieš na víkend chodim aj sem"

"Jáj, a kde si mal namierené?"

"Ja, práveže nikam, len tak som sa prechadzal"

"V tejto zime sa len tak prechádzať?"

"Však a čo, mne až taka zima neni, ale vidim že tebe riadna"

Ja som len prikívla.

"Tu máš"

Dal si dole čapicu a nasadil ju mne.

"Tak, lepšie?"

"Oveľa, ďakujem"

"Za málinko"

"A ako sa darí?"

"Všetko pri starom, ale vidim že ty si zmenila imidž"

Chytil mi vlasy.

"Však uz bolo na čase, nemyslíš?"

"Čo ja viem, ja sa do toho nerozumiem"

"Ach ty trkvas, aspoň ty si normalny"

"Jak aspoň ja?"

"Pred chviľou som bola s Martinom, furt je odporny na mňa"

"Odporny?? Jak je to možne? Ja nič iné nepočúvan iba Amber hento, Amber tamto a Amber toto, uz mi to leze krkom jak ťa furt spomina"