Stop...or not / SK ✔

Chapter 2.

No tak dokážeš to.

Po 3 rokoch tréningu to musím dokázať, proste musím. Bez žiadnych výhovoriek.

Po čele mi stekal pot, a ruky striedavo boleli a tŕpli.

„Božé!" zabedákal som a kusy stanu naštvane hodil vedľa seba

„Ach, náš úžasný pán Jeager sa stále nenaučil postaviť stan" zasmial sa zlomyseľne Jean.

Naštvane som vyskočil na nohy pripravený mu ten jeho konský ksicht rozkopať na nerozoznanie.

„Ja sa o to aspoň snažím sám a nikoho nepodplácam aby mi ho postavil „(pozn. auto.: nemyslite si nič perverzne :D) odštekol som a kútom oka pozrel na Marca ktorý celý sčervenel.

Neubehla ani sekunda a už ku mne kráčal s naštvaným výrazom pripravený vraziť mi zuby. Síce, narástli by mi naspäť. Titánia výhoda.

Už sme boli skoro v sebe, keď sa medzi nami niekto objavil. Mikasa.

Samozrejme, už je to tu zase. Prišla ma zachrániť. Ako ja to neznášam.

Obidvoch nás odstrčila na opačné strany.

Jeana stihol pred pádom chytiť Marco s Conneym, no ja som bol na pospas osudu.

Chrbtom dopadnem na kusy stanu ktoré som predtým odhodil.

„Už zase sa mlátite? To vás ešte neprešlo?" poznamená Ymir s Kristou pod rukou.

„Si v poriadku?" Pribehne ku mne Armin a šikuje ma zo zeme

Prikývnem.

„O čo ste sa zase hádali tento krát? O to kto bude opekať ako prvý?"

„Haha, veľmi vtipné" zavrčím a do rúk zoberiem 2 kusy so 'stanu'.

Mikasa mi ich odrazu vytrhne „Ukáž, postavím ho" a spojí 2 konce dokopy.

Do líc sa mi nahrnie krv a silou jej to vytrhnem z rúk „To ani nápad! Zvládnem to sám!!!"

„Ale..."

„JA SÁM!" zvriesknem na čierno vlásku naštvane.

Výraz jej potemnie a obráti sa na päte „Poď Armin. Poďme za ostatnými ku potoku".

Armin sa na mňa otočí no než stihne čokoľvek povedať, založím si ruky na hrudi a obrátim sa obidvom priateľom chrbtom.

O pár minút osamiem.

...

Ani po mojom vnútornom povzbudzovaní sa mi nedarí.

Postupne som prechádzal, ako ostatný tu prekliatu vec dali dokopy, no nepomohlo ani to.

Skladanie, búchanie, kričanie, nič nepomáha.

Urazene sa posadím na peň. Ani len sa nemôžem k nikomu nasačkovať.

Sasha je s Mikasou, Connie s Arminom, Ymir s Kristou, Marco s Jeanom a Hanji pravdepodobne s Kapitánom.

Jediný kto ma neopustil je tento peň. V ten moment sa mi vynorí predstava ako sa v spánku tisknem k tomuto pňu a objímam ho.

Dobre, už mi vážne hrabe.

Postavím sa, s presvedčením že to idem posledný krát vyskúšať.

No v momente ako sa otočím, šmyknem sa na vlhkom machu rastúcom okolo pňa.

V posledných sekundách si všimnem že niekto za mnou stál, a toho nešťastníka som stiahol zo sebou dolu.

Pre mňa to tvrdý dopad nebol, horšie dopadla dotyčná osoba podo mnou.

Oči otvorím až po hodnej chvíli.

Prvé čo uvidím sú nádherne chladné modré oči. Do teraz som ešte také nevidel. Môže ich mať vôbec niekto také?

S tranzu ma až preberie hlasné vrčanie.

„Zlez zo mňa spratok!"

V ten moment sa vrátim do reality a zistím na kom ležím. Kapitán Levi.

V ten moment do mňa udrie 220, a v momente stojím na nohách a pomáham kapitánovi na nohy.

„Veľmi je mi to ľúto....ospravedlňujem sa..." začnem habkať. Presne ako včera keď má konský ksicht strčil a ja som celú polievku vylial kapitánovi rovno pred nohy.

Venoval mi len jeden zo svojich vražedných pohľadov, pri čom sa oprašoval od lístia.

Snažil som sa mu pomôcť no odstrčil mi ruku. „Nedotýkaj sa ma, budem ešte viac špinavý".

Prikývnem. Po par minútach mi s úst aj tak vyjde tá otázka pred ktorou som sa odhováral „Kedy ste sa tu zjavili? Myslel som si že ste s ostatnými".

„Tch. Striekať po ostatných vodu a smiať sa pri tom ako nadržaná školáčka nie je pre mňa".

Keď zo seba strese posledné kúsky lístia a špiny, pohľadom zavadí a kúsky stanu.

Bez váhania všetky zoberie a začne skladať všetky dokopy.

Ja som tam len stál ako prikovaný a pozoroval ho pri práci. Ako sa mu pod košeľou pri každom pohybe napínali svaly. A ako sa jeho tvár krásne leskla od slnka.

Než si stihnem uvedomiť na čo myslím, preberie ma jeho hlas. „Prečo TY nie si s ostatnými ale sedíš tu a trucuješ?"

Ťažko preglgnem. „Snažil som sa to zložiť, no nedarí sa mi" pípnem a čakám na karhanie o tom ako prežijem za hradbami keď nedokážem zložiť ani obyčajný stan.

Nastane menšie ticho ktoré však dlho netrvá „A ty sa čuduješ? Veď polovicu máš poškodenú" prenesie a hodí mi jeden s kusou.

A má pravdu.

Do teraz som si nevšimol že spoj na konci tyče je zničený. Ako som si to nemohol všimnúť?

V hlave sa mi vynorí spomienka, ako som videl ráno Jeane obšmietať sa okolo vecí. Hajzel jeden.

„Nedá sa nič robiť. Budeš spať so mnou v stane. Je tam miesta dosť" poznamená čierno vlasý Kapitán a otočí sa na päte.

Aj keď som vyšší, s Kapitána Leviho šiel väčší rešpekt. Lepšie povedané strach. „Ale o spacká sa nedelím, je to jasné?"

Prikývnem a bez ďalších okolkov zasalutujem