Stop...or not / SK ✔

Chapter 7

Všade okolo nás poletoval odporný, suchý, rozvírený prah od dupotu ťažkých konských kopýt.

Bol pomaly obed a celá skupina na čele s Kapitánom sme mierili naspäť na základňu. Každý bol v polo spánku a len tak tak dával pozor na cestu (okrem Sashi ktorá sa na to vykašľala a driemala celú cestu. Netuším ako sa celý čas udržala v sedle).

Ale aby sme sa ostali ešte k udalostiam s minulej noci.

Keď nás včera Hanji nachytala s Kapitánom úplne sa zmenila. Ale nie zo znechutenia.

Začala okolo nás s krikom poskakovať so šialeným úsmevom s ktorého jej tiekli sliny a k tomu sa pridala krv z nosa.

Správala sa horšie ako keby dostala na hranie nových titánov.

Ukľudnila sa až keď Kapitánovi pukli nervy. Schmatol ju za golier a nekontrolovateľne ňou triasol až kým jej ten záchvat neprešiel.

Keď sa úplne ukľudnila oznámila nám že našli Jeana. Vraj keď odišiel počas hry tak sa potkol a hlavou narazil do najbližšieho kmeňa.

Skotúľal sa dolu svahom a stratil vedomie.

Samozrejme sme všetci boli zvyknutý aj na len 2 hodinový spánok. No Jeanove výkriky zo spánku opakujúce sa každých 5 minút.......na to nezaspal ani Conney a ten dokáže zaspať pri hocičom.

S myšlienok na minulú noc ma vytrhlo a výrazné zakopnutie môjho koňa.

Tvár sa mi stočila do kŕčovitého výrazu s dôvodu prudkého nad skoku. To mi ešte chýbalo.

Akoby nestačil nedostatok spánku u mňa to bola bolesť dolných častí tela. Bol až zázrak že som bol schopný sa udržať v sedle.

„Eren , si v poriadku?" spýtal sa starostlivo Armin idúci vedľa mňa.

„J..jasné, všetko okej" vydal som zo seba a pokúsil sa o úsmev.

Na chrbte som cítil Mikasin skenujúci pohľad.

Ten jej pohľad skoro vždy na mne našiel čo i len malú chybičku. No silno pochybujem že ten jej 'pohľad' by uhádol že mám rozmrdaný zadok.

Napriek tomu sa ku mne ani neozvala a ja som sa ju snažil ignorovať.

...

Bola tá cesta aj cestou tam taká hrboľatá? Určite nie. alebo mi to ten kôň robí naschvál.

Neprepásol ani ten ten najmenší hrboľ. Vkuse sa potkýnal a mne tým spôsoboval neskutočné mučenie.

Po 10 krát som to už nevydržal, zastavil toho sprostého koňa a prudko zoskočil na zem. Ďalšej vlne bolesti som sa nevyhol.

„Čo sa deje?" spýtala sa tenkým hlasom Christa idúca na konci skupiny.

„Nič en som si povedal....že pôjdem chvíľu pešo" usmial som.

Hodila na mňa nechápavý pohľad.

„Nesnaž a ho pochopiť zlatko....je to pošuk" poznamenala jedovato Ymir a pravú ruku jej položila na rameno.

Radšej som sa kusol do jazyka aby som jej na to niečo nepovedal.

Na nešťastie jej poznámka upútala pozornosť ostatných a upriamili na mňa svoje pohľady.

„Ale ale čo to....nejdeme skoro ani hodinu a chudáčika Erena už bolí zadok...nebodaj si si ho narazil" uškrnul sa Jean pretrhávajúci (Poz. Netuším ako to inak povedať J ) sa pomedzi dav.

„Bodaj by len to" prebleslo mi mysľou.

Zamračil som sa „Pf, po mne aspoň nebolo vyhlásené pátranie kvôli šmatlavosti" ukázal som prstom na jeho obviazanú hlavu.

„Čo si to..."

„Stačí" prerušil Jeana rázny hlas.

Predo mnou sa objavil čierny kôň s Kapitánom v sedle „Máme pred sebou ešte dobrý kus cesty. Je horúco, všetci sú unavený a ŠPYNAVÝ. Chcem počuť ale naozaj dobrý dôvod prečo tu po sebe brešete jak psy"

Jean už chcel niečo povedať no Marco ho zatiahol za ruká, a potiahol jeho koňa smerom cesty, presne od nás.

Potom mu niečo zašuškal a ako zázrakom sa ukľudnil.

„Poďte ideme" zavelila Hanji momentálne na čele a vydala sa vpred. Ostatný ju bez slova nasledovali až na Kapitána a mňa.

„Čo zase robíš za bordel......Eren" spýtal sa ma keď sa ostatný dostatočne vzdialili

Povedal to tak prudko...ale zároveň nežne. Navyše ma oslovi krstným menom. Ako minulú noc.

Okamžite celý očerveniem keď si spomeniem na všetky tie veci čo sme spolu robili.

„Hej....si v pohode?" opýta sa ma stojaci predo mnou . Kedy stihol zosadnúť?

Prikývnem.

„Tak už vykop čo sa pred chvíľou stalo" vyprskol podráždene a upriamil na mňa tie nádherné modré oči.

„To nič len..." zamumlal som po tichu a očervenel ešte viac.

„He?"

„Proste to bolí ako čert keď sedím v tom prekliatom sedle" vyprsknem zo seba nahlas. Chvalabohu že sú ostatný už ďaleko a nemohli to počuť.

Kapitán prekvapene zažmurkal.

To je hanbaaa....to už by som radšej volil smrť za hradbami než sa zverovať svojmu nadriadenému (čo ma pretiahol) že nemôžem ísť na koni lebo ma bolí zadok.....panebože prečo?

So zahanbujúcich myšlienok ma vytrhol a vtedy keď ma schmatol za golier a nepriložil svoje pery no moje.

Úplný tranz. Časť mozgu ktorá ovláda moje telo úplne vypla a nechala ma napospas tomuto čierno- vlasému, nekompromisnému, tvrdému a zároveň chápavému a sexy chlapovi.

Zobral medzi zuby moju spodnú peru a jemne zahryzol. Nezahryzol príliš silno aby neriskoval moju premenu na titána ale stačilo to na to aby ma to vytrhlo s môjho fantazírovania.

Prudkým sa odo mňa odtiahol a jedným krokom sa vyšvihol do sedla.

„Do tmy nech dôjdeš. Inak sa potom budeš modliť aby si si ešte niekedy mohol sadnúť na koňa" odfrkol chladne a odcválal smerom ktorým odišli statný.

Ostal som tam bez pohybu stáť.

                                                                           THE END