Stop...or not / SK ✔

Chapter 6.

Konečne je to tu. Konečne nastal ten moment keď som sa dokopala k písaniu. Moja lenivosť proste nepozná hraníc :D.

Toto je prvé moje písanie „yaoi moments" tak prosím nesúďte ma :D Dúfam že nie som jediná pri takom písaní búchala hlavu o stenu aké bludy zo mňa idú:D :P

Po beznádejnom hľadaní toho idiota som to vzdal a vracal naspäť k táboru.

Okolo mňa sa nehla ani živá duša. Žiadne vtáky, žiadna zver, dokonca ani žiadny rev titánov rinúci sa spoza hradby Rose.

Boli sme síce dosť ďaleko od hradby ale hnusný rev titánov je počuť dosť ďaleko. Pri takomto tichu by ich mal počuť určite.

To odporné ticho ma nútilo myslieť čo sa stalo v stane, tesne než nás dovnútra vtrhol Marco.

Pri tej spomienke som necítil odpor a znechutenie, čo by som aj mal keďže sme muži, ale cítil som...... rozkoš.

Nestačí mi že som titán....k tomu aj úchyl ktorý chce svojho nadriadeného. Super Eren, paráda.

Keď som vošiel do tábora, bol prázdny.

Kapitán ešte asi prehľadával okolie. Možno mal viac šťastia a toho idiota našiel ožratého váľať sa v kríkoch. Ten konský ksicht toho je schopný.

Nemal som chuť vtipkovať, skôr som pocítil sklamanie že tu Kapitán ešte nie je, a nemôže si s ním vyjasniť tú situáciu predtým. A aj to predtým.

Aj on to očividne chcel vyriešiť. Prečo by inač navrhoval že tu ostaneme sami dvaja strážiť. Alebo to urobil kvôli niečomu inému?

Zatriasol som hlavou aby som na to už nemyslel. Pomáhalo mi k tomu aj horiace, praskajúce drevo z vatry.

V taške predo mnou zasvietili cukríky ktoré Coney so Sashou potiahli strážcom v hrade.

Pokrčil som ramenami a zohol sa. Chvíľu som sa nimi prehraboval aby som našiel ten čo vyzeral najchutnejšie.

Cez šušťanie sáčka som nepočul kroky ktoré sa za mnou blížili. Skôr ako som si to uvedomil, ucítil som na na svojom zadku teplý, pevný stisk.

Podskočil som, obrátil sa a pri pokuse cúvnuť sa s dotyčnou osobou zvalil na zem.

Než som stihol čokoľvek povedať pritisol svoje pery na moje. Tie jeho boli také sladké a teplé.

Vedel som že som ich už cítil. Keď som sa rozpamätal kde, odhodlal som otvoriť oči.

Kapitán.

Nebránil som sa a nechal ho nech mi vojde jazykom do úst. Pomalým pohybom ho trel o ten môj a zároveň skúmal moje ústa.

Taký nádherný pocit.

Odrazu som blízko môjho rozkroku ucítil tvrdý hrboľ.

Uvedomil si to aj on a odtrhol sa od mojích úst.

„Bože ja tak strašne slintám" zavrčím vo svojej hlave a utriem si dlhú slinu ktorá mi visela z brady. Nie žeby to bolo to najtrápnejšie čo sa teraz tu deje.

„Ka..pitán?" vykoktal som zo seba.

Celý očervenel, rýchlo zo mňa zliezol a sadol si na najbližší peň.